Austrália

Autor: Michal Múčka | 24.10.2018 o 18:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  14x

Svet okolo nás je plný záhad. Nepoznáme poriadne veci za plotom, avšak snažíme sa získať prístup do zákutí, v ktorých nemáme čo hľadať. A niekedy sa niečo dostane k nám.

Vo vesmíre neustále dochádza k stretom rôznych vrstiev v konkrétnych bodoch. Týmto bodom hovoríme vstupy. Niekto alebo niečo ich kedysi objavil a postavil na týchto vstupoch brány. Niekedy sa stane, že sa tieto brány otvoria a niečo prenikne do nášho sveta. A vtedy spoločnosť vyšle nás. Prídeme na miesto, zistíme, čo sa stalo a riešime problém. Máme však širšie spektrum záujmov. V Mexiku sme napríklad riešili plačúce sochy. V Paríži nás pozorovali duchovia priamo pred Notre-Dame. Najčastejšie sa však stretáme s červami. A práve takéhoto červa sme sa chystali zničiť v Austrálii.

Šéf prišiel za mnou a doniesol mi materiály. Stačil letmý pohľad a bol som presvedčený, že viem, čomu budeme čeliť. Nezvestní ľudia a zvieratá. Všetko v rovnakej oblasti, žiadne stopy. Pre mňa jasný prípad. Existuje mnoho iných svetov. V jednom z nich, ktorý nazývame hmyzí (odporné miesto – niekoľkokrát som tam bol a väčšinou som takmer nevyviazol) prebývajú už spomínané červy. Tie si vyhlbujú jamy. Vrch jamy zakrývajú tvrdou zmesou pôdy a sekrétu, z ktorej tvoria takzvané viečka. Na jednej strane je viečko prichytené pružným „pántom“. Ak si zhodou okolností vyhĺbia jamu priamo pod vstupom, ich prirodzené zvuky môžu pri určitej frekvencii bránu otvoriť. Niekomu sa zdá, že je krajne nepravdepodobné, aby mohli niečo uloviť u nás. Predpokladám však, že dokážu vycítiť korisť rovnako vo svojom svete ako aj v našom a teda danú frekvenciu sa naučili využívať vedome na útoky mimo svoj prirodzený rajón. To je však len teória, ktorá, aspoň podľa mňa, vysvetľuje úspešnosť ich útokov. Túto frekvenciu sme dokázali napodobniť pomocou prístrojov. Vďaka tomu vieme vstup nájsť pomerne rýchlo.

Celý môj tím už večer sedel v lietadle. Dostali sme síce len základnú výbavu, ale mala by stačiť. Počas letu vládla pomerne uvoľnená nálada. Pre nás to už bola rutina. Žiaden dôvod na strach, stres či paniku. Na letisku nás už očakávali generálny guvernér a ministerský predseda. Zástup policajtov snáď ani netreba zmieňovať. Generálny guvernér k nám veľmi rýchlo prikročil s natiahnutou rukou a ďakovnou rečou. Nemám rád tieto formality, ale s úsmevom som ich akosi prekonal. Následne sme si nechali pristaviť autobus. Naložili sme doň zbrane, ktoré sme si priniesli. Policajti nechápali, ako sme s tým vôbec mohli odletieť. Neuvedomujú si, že v Európe všetko patrí dvom veľkým firmám a tie spolupracujú. Ale na tom teraz nezáleží. Podstatné je, aby sme mali všetko pripravené. Po toľkých akciách nemusím svoj tím vôbec kontrolovať. Viem, že urobia všetko tak, ako majú. Ja zatiaľ skúšam získať viac informácií. Pri pátraní našli miesto, kde sa dosť často končili stopy nezvestných. Jasné, musí to byť červ – nikdy neopúšťajú jamu väčším kusom tela, než je nevyhnutné na lov. To zas bude nuda. Už rok som nemal nič zaujímavé. Chcelo by to drobné spestrenie.

Odviezli nás na miesto. Keď som vystúpil, hneď som videl, kde presne sa všetko odohrávalo. Rozostavili sme sa z jednej strany pripravení strieľať. Kožu červa nie je ľahké poškodiť. Ale guľomety si poradia. Položil som vedľa seba frekvečné zariadenie na otváranie brány. Nádych, výdych. Prst na spúšť. Nádych, výdych. Spustiť zariadenie. Nádych a zadržať. Brána sa rozžiarila, je otvorená. Kolegyňa hodila k jej blízkosti králika. Každú sekundu sa červ zjaví… každú sekundu… už to bude...výdych. Zajac si to hopká pri bráne, červ už mal dávno zaútočiť. Prečo sa nič nedeje? Žeby moje vytúžené spestrenie rutiny? Pristupujem k vstupu. Trochu sa trasiem. Stačí okamih a už ma nikto nikdy neuvidí. Nahliadam cez bránu. Vidím viečko. Je priamo v bráne. Zastávam pozíciu pri pánte. Pri pohľade na guľomety nepociťujem pohodu, verím však, že viečko je dosť pevné a poslúži mi ako štít. Rukou chytám vzdialenejší okraj a prudko ho dvíham. Krčím sa za ním a očakávam pohyb a streľbu. Nič sa však nedeje. Vstávam a nahliadam dnu. Môj tím už s automatmi stojí pri jame a tiež nahliada dnu. Vnútri je čiastočne strávený červ. V jednom momente vidím to hnusné ružové telo, v druhom odkiaľsi z jamy vystrelí polmetrová čierna guľa. Jeden náš člen zvreskol a vzniesol sa do vzduchu spolu s pavúkom. Než ktokoľvek stihol zareagovať, jeden zo sprievodcov vystrelil z brokovnice a na moje zdesenie zasiahol pavúka priamo do hlavohrude. Vidím, ako sa mu trhá bruško a do sveta sa rozutekalo množstvo jeho drobných kópií. Všetci sme tam len tak stáli a mysleli na jediné – sme v háji. Toto nie je spestrenie, o ktoré som stál. Toto je… nočná mora. Po chvíli šoku a váhania som vysvetlil guvernérovi, čo treba urobiť a to hneď. Uzavrieť letiská, prístavy. Nikto nesmie a nič nesmie opustiť Austráliu – jediný pavúk mimo kontinent môže znamenať globálnu katastrofu. Na moje prekvapenie guvernér ani ministerský predseda nenamietajú. Balíme si veci a ponáhľame sa do mesta. Je veľa vecí, ktoré treba vybaviť. Musím odovzdať hlásenie. Spoločnosť musí podniknúť opatrenia, aby nás uzavreli zvonku. Musíme informovať verejnosť, aby prvých 5 dní zabíjali všetko čierne, osemnohé, presahujúce 10 centimetrov. Máme 5 dní na likvidáciu pavúkov… každý ďalší deň bude znamenať nepredstaviteľné riziko.

Prečo sa pavúkov tak bojím? Nie sú to totiž roztomilé užitočné zvieratká ako tie, ktoré vymetáte zo svojich rohov. Rozhodne nie. Toto sú príšerné monštrá. Oproti nim je človek priateľský domáci miláčik. Mladé sú neuveriteľne rýchle. Našťastie len na krátke vzdialenosti, čiže asi 20 metrov. Už po vzdialenosti jedného metra dosiahnu svoju maximálnu rýchlosť – podľa provizórnych meraní sa táto rýchlosť pohybuje okolo 500 km za hodinu. Čím sú staršie, tým je táto rýchlosť nižšia a prejdená vzdialenosť väčšia. V praxi to vyzerá asi takto – pavúk vystrelí, sekundu postojí, natočí sa a beží zas. Tesne po vniknutí na svet sú takmer bez bruška. V tomto momente má bruško účel len ako žalúdok. Obsahuje minimálne množstvo výživných štiav. Útočia na potencionálnu potravu, ktorá môže dosahovať až 5 násobok ich veľkosti. Bruško postupom času rastie. Už po týždni sú schopné podporiť svoju populáciu. Sú bezpohlavné – stačí jediný pavúk na zachovanie druhu. Po necelom týždni sa v brušku začínajú tvoriť zárodky nových pavúkov. Tie sa z bruška oslobodzujú až po smrti rodiča. Najefektívnejší spôsob likvidácie je hĺbkové zmrazenie, zatvorenie v klietke, podpálenie.

Samotný lov prebieha viacerými spôsobmi v závislosti od typu obete. V prípade, že sa pavúk cíti ohrozený, alebo útočí na zvlášť veľkú korisť, pľuje pavučinu. Kým je pavučina čerstvá, rozleptáva tkanivo, mieša sa s ním a tuhne. Preto sa dá odstrániť len chirurgicky. Zvyčajne to však nie je nutné. Pri ústach má bodavé výrastky a kusadlá. Z nich vylučuje tráviace šťavy obohatené o neurotoxíny. Potravu prijíma už v kvapalnom stave. Tá sa ukladá v žalúdku. Čiastočne je využívaná na rast, väčšina sa však sústreďuje v materskom vaku, kde udržuje pri živote mladé pavúky a podporuje vývin ďalších. V prípade, že pavúk dlhodobo hladuje, môže napadnúť iného pavúka alebo začne tráviť sám seba – no nie na úkor mláďat. Tie tiež prijímajú potravu z tela rodiča. Bol som svedkom, ako jeden obrovský pavúk (nie, vážne bol obrovský, musel mať cez dobrých 50 metrov bez nôh) dupaním vyháňal hmyz zo zeme. Cvakaním kusadiel lákal hmyz priamo pod svoje ústa. Vypľul pavučinu na hromadu tiel . Ako sa hmyz snažil uniknúť, tak sa len zabalil do tejto smrteľnej pasce. Nevychádzal som z údivu. Tieto monštrá sú dokonalá zbraň hromadného ničenia. Minimálne podľa mňa. Zvlášť, keď TU nemajú prirodzeného nepriateľa.

A tak, v mojom prípade s ohromnou migrénou, sedíme na miestnej policajnej stanici a čakáme na správy od obyvateľov. Moja migréna dokázala nemožné – po telefonáte so šéfom sa znásobila. Akoby som ho videl. Kamenný výraz tváre, oheň v očiach, tik v prste a v mozgu plány.

Telefonáty sa postupne množia. Niektoré sú povzbudivé (občan zastrelil, udupal či iným spôsobom zlikvidoval pavúka). Iné si vyžadujú našu okamžitú pozornosť. Väčšinou sa jedná o stratené, zabité či čiastočne rozpustené zviera. Vždy na to miesto vyrazí jeden z nás plus skupinka dobrovoľníkov a policajtov. Akoby zázrakom sme sa nedozvedeli o žiadnych zranených či podozrivo nezvestných.

Dostal som informáciu o tom, že Austrália je obkľúčená loďstvom viacerých krajín a potápajú každú loď, každý čln či len provizórnu plť. Ľudia sú podráždení. Dokonca sa pokúsil uniknúť aj guvernér v helikoptére. Tá sa odlepila od zeme, zamierila k okraju. Šéf mi zavolal, čo o tom viem. V tom čase som musel popravde povedať, že nič. Sotva zložil, priletela raketa a helikoptéra explodovala. Asi budem všetky svoje cesty poctivo oznamovať…

Ide deň za dňom. Už prešlo 5 dní. Dnes bude pri bežnom vývoji jeden zabitý pavúk nahradený jedným novým. Zajtra budú minimálne tri. To sa stále dá zvládnuť. Každý ďalší deň však bude čoraz väčší problém. Tieto mrchy dokážu žrať neustále. A ich rast sa, podľa všetkého, nikdy nezastaví. Je načase, aby nám obyvatelia výskyt hlásili, avšak sami nič nepodnikali. Dal som návrh na vytvorenie telefonickej pyramídy. Austrálčania sa majú kontrolovať medzi sebou.

Prvé dva dni prešli bez problémov. Dostali sme hlásenie, chytili pavúka, zmrazili a spálili. Avšak, prišiel deň, ktorého som sa hrozil. Zavolali nám a nahlásili, že už od včera nemajú správu o svojich susedoch. Skočili sme do helikoptéry a navštívili to miesto.

Na pozemku je ticho. Jeden z policajtov povedal, že to tu pozná. Majiteľ je chovateľ dobytka. Okrem ohradeného rozsiahleho pozemku nič tejto skutočnosti nenasvedčovalo. Pavúky by mali byť prilákané vibráciami, o ktoré sa stará helikoptéra. Zrejme sú preč. Vchádzame do domu. Prechádzame izbu za izbou. Skúšam volať na majiteľov. Odpovedá mi len zaryté ticho. Keď v tom zaznie ženský výkrik. Bežím hore a vidím dôvod. Jedna z nášho tímu stojí pri mŕtvole veľkého monštra. Ten pavúk má dva metre na dĺžku bez nôh! Po ôsmych dňoch? Nemožné! Po takomto čase mal mať maximálne trištvrte metra! Možno meter! Teraz sa ich rast mal radikálne spomaliť. Ale tento má dva metre! Naviac tu neleží od večera. Toto telo je tu aspoň týždeň. Modrá krv zaschnutá na zemi už ani nie je lepkavá. Cítim tlak v hrudi. V hrudi mi rastie hrča. Za sebou vidím červenú škvrnu. Krv. Teraz som si uvedomil, kde to vlastne stojím. Detská izba. Pred očami mi prebehol možný scenár. Pavúk sa na tu už nejakú dobu zdržiaval. Kŕmil sa. Nechápem, prečo to nikto nenahlásil. Zrejme si starý myslel, že sa jedná o zlodejov a chcel si to s nimi vybaviť osobne. Raz sem pavúk vošiel cez otvorené okno a zablúdil do detskej izby. Dieťa začalo kričať a plakať. Muž vzal brokovnicu, uvidel monštrum a vystrelil. Pavúkovi sa roztrhlo bruško a keď muž uvidel, čo sa stalo, namieril zbraň proti sebe. Telá tu nie sú, lebo sú zožrané. Ale prečo… prečo ten chlap povedal, že sa nehlási od včera večera, keď tieto udalosti museli prebehnúť pred skorším časom? Na tele pavúka som si všimol čosi zvláštne. Jeho bruško… nie je tu. Aspoň nie celé. Chýba materský vak. Upozorňujem na túto skutočnosť, keď vletel dnu policajt. Vraví, že našiel niečo, čomu nerozumie. Zaviedol nás do stodoly. Zo začiatku som ani ja nerozumel, na čo sa pozerám. Až po chvíli som pochopil. Obrovské terárium. Zo stropu visia háky na mäso. Na zemi sú zdrapy z bruška. Ale stále sú tu záhady. Ako dokázali odobrať pavúkovi materský vak? A to dokonca tak, aby mladé nevyskákali do sveta? Prečo to vôbec robili? Člen tímu doniesol štós papierov. Našiel ich v dome na stole obývačky. Bolo tam zobrazené terárium s piatimi veľkými pavúkmi. Ten blázon chcel vyberať vstupné. Preto sused oznámil jeho absenciu na linke tak neskoro – išiel v tom s ním.

Ako to vidím. Akýmsi zázrakom chytili živého pavúka. Pripravili terárium a umiestnili ho tu. Za nejasných okolností pavúk uhynul. Pozostatky rodiča ostali na zemi. Chlapi spanikárili a nechali mláďatá vyhladovať. Najskôr zožrali telo rodiča s výnimkou bruška – to nedokážu rozpustiť. Potom sa požierali medzi sebou. Chlapi terárium upravili. Keď videli, čo sa stalo, prirobili miniterárium, kam vždy nalákali pavúka a skúmali ho. Nie je možné, aby v týchto primitívnych podmienkach nič neušlo. Areál je obrovský – stravy tu muselo byť dostatočné množstvo, aby tu malá skupina pavúkov prežila. V teráriu je diera. Vyzerá to tak, že pavúk toto miesto zasiahol pavučinou a tráviacimi šťavami, čím sa dané miesto rozpustilo. Ušli. Na letáku je ich 5. Koľko je však tých, čo ušli pri hlúpom odoberaní materského vaku? Je mi nevoľno…

„Nafotiť a poslať šéfovi. Správu podám neskôr. Musíme prehľadať susedstvo. A chcem hovoriť s mužom, čo nám volal – musím ho osobne zmlátiť.“

Ako to, že nám nikto nehlásil tak veľké pavúky? To nedáva zmysel. Ou… pretože neodišli. Keď sme vyšli zo stodoly, potichu, pomaly a nenápadne sme cúvali späť. Zavreli sme sa v teráriu. Helikoptéra je totiž obkľúčená asi desiatkou rôzne veľkých pavúkov. Videl som 4 najväčšie – chýbalo im skoro celé bruško. Ostatné museli byť tie, čo unikli. Tiež žiadni drobčekovia.

Policajt: „Čo budeme robiť?“

Ja: „My nič. Nič nezmôžeme, kým neodídu od helikoptéry. A až nás zacítia, tak ti garantujem, že už nikdy nikam nepôjdeme. Hlavné je ani jedného z nich nezabiť. Inak…“

Zvonku sa ozvala streľba. Praskanie, rýchle cupotanie, krik, desivé ticho.

Ja: „Fajn, je to oficiálne. Zlyhali sme.“

Volám šéfovi a oznamujem mu, čo sme zistili. Kým telefonujem, predsedovi zvoní mobil. Šéf ma ubezpečil, že nás odtiaľ bezpečne dostane. Verím, že to myslí vážne. Neverím však, že to dokáže. Dotelefonovali sme. Predseda je bledý ako stena.

Predseda: „Začali sa zoskupovať. Práve napadli Sydney. Nevedia ich zastaviť.“

Vyvalil som oči. Zoskupovať? Pavúky? Sú samotárske! I keď… pri určitých frekvenciách sa hmyz začne správať atypicky. Ktovie, čo na ne vplýva v našom svete. Predsa len. Iná atmosféra, iná strava, vzduch presýtený vlnovými dĺžkami od rôznych zariadení. I tie pavúky okolo helikoptéry. Nezaútočili tak, ako je to pre ne normálne. Zbiehali sa. Píšem správu a odosielam ju šéfovi. Pridal som informáciu, aby na nás nemysleli. Nech urobia, čo je správne. Nesmú sa dostať z Austrálie. Je pravda, že som mu to mohol zavolať. Ale pred všetkými povedať „zabite ich aj s nami“ by atmosféru rozhodne neuvoľnilo. Krútim sa v bolestiach. Bože, asi mám vred.

Budova spoločnosti Nexxus. Zasadacia miestnosť. Dokonalo izolovaná od sveta. Je nemožné ju odpočúvať. Sem sa nedostane ani vrcholový manažment, ideálne miestnosť na riešenie ilegálnych vecí, ktoré musia ostať ukryté pred svetom. V zasadačke sedí jeden jediný muž. Zvyšok osádky nervózne postáva, chodí alebo pozerá cez okno. Sediaci muž je Ma-Rius. Vlastní Nexxus. Tvár ma ukrytú v dlaniach. V miestnosti vládne napätie. Všetci vedia, čo treba urobiť. No nikomu sa to nechce povedať nahlas. Odpoveď na otázku „čo robiť“ sa vznáša nad hlavami ako meč pripravený sťať hlavu prvému, čo sa po ňom natiahne.

Ma-Rius: „Takže… aké máme informácie o zasadnutí vlád?“

To-Rius: „Sú na tom rovnako ako my. Len hlučnejší. Nikto nechce povedať, čo treba urobiť lebo sa boja dôsledkov.“

Ma-Rius: „A čo teda treba urobiť?“

Členovia skupinky blúdia pohľadom od jedného k druhému. A vždy, keď sa dva pohľady stretnú, sú veľmi rýchlo odvrátené.

Dalila: „Toto je šialené! Čím dlhšie naťahujeme čas, tým je riziko väčšie! Vždy sa snažíš tváriť ako vodca, tak vodca buď a prehovor!“

Ma-Rius otvára ústa, keď zaznel rozhodný hlas.

Peter: „Urobím to.“

Ma-Rius si odfúkol.

Ma-Rius: „Ako to chceš urobiť?“

Peter: „Vezmem si telo čínskeho generála a odpálim plynové rakety. O niečo neskôr odpálim pomalšie rakety s napalmom a termitom. Až sa to skončí, z Austrálie neostane nič.“

To-Rius: „Čo pavúky, ktoré sa ukryjú v podzemí?“

Peter: „Časť bude otrávená plynom, časť zlikviduje oheň. Keďže plyn spomalí horenie zmesí a obmedzí prístup kyslíku, zmesi si ho vytiahnu zo zeme. Pavúky nemajú šancu prežiť.“

To-Rius: „Jadrové hlavice by neboli lepšie?“

Ma-Rius: „Rozhodne nie. Museli by sme ich použiť väčšie množstvo a to by sa nezaobišlo bez následkov.“

Dalila: „Jeden by nepovedal, že si býval kňaz… Kiežby sme tam radšej išli my. Hlavne Necros alebo ty.“

Ma-Rius: „Takto je to najlepšie. Ak by sme tam išli my, pavúka by sme možno zlikvidovali bez vedľajších problémov. Ale neprišli by sme na to, že niekto si ich tam choval. Austrália by padla tak či tak. Ibaže v tom druhom scenári by boli škody väčšie.

Stalo sa. Peter ukradol generála a zničil Austráliu. Následne ukradol jedného z obsluhy a strelil generála. Obsluhu nechal na záchodoch na letisku a odkráčal ako turista. Vrátil sa domov a celý svet hovoril o príšernej nehode. O pavúkoch ani slovo. Dokonca, z dôvodu katastrofy, krajiny odložili zbrane a spory na jednu hromadu. Vrátil telo turistovi a teraz sa na seba pozerá v zrkadle… Už pár krát zabil. I napriek tomu, že sa jednalo o zločincov, nikdy to nebral na ľahkú váhu. Teraz mal pre očami možné tváre ľudí, ktorí boli ukrytí pred pavúkmi a čakali na pomoc. Všetci tí muži… ženy… DETI! Schúlil sa v posteli a rozplakal sa. Kiežby nemal city...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Stovkám ľudí nedali výplaty, konatelia agentúry sú vo väzbe

Stovkám ľudí - Srbom, Ukrajincom aj Slovákom z okolia Trnavy – nevyplatili zárobok.

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico sa chce vrátiť, preto útočí na médiá

Predseda Smeru chce opäť sprísniť tlačový zákon.

Komentár Zuzany Kepplovej

Marrákeš nekončí, Marrákeš trvá

Na nevyplatených Srboch by nám malo záležať.


Už ste čítali?