Stroj času

Autor: Michal Múčka | 2.3.2018 o 23:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Sedím si v podniku a popíjam si minerálku. Ešte je do ôsmej ďaleko, tak mám čas premýšľať. 

Pozerám sa na pohár. Bublinky v ňom pomaly stúpajú k hladine a tam sa strácajú. Najradšej by som ho rozbil... Nádych, výdych. Možno je to len v mojom prístupe. Vraj úsmev dokáže zázraky. Práve vchádza vysoká blondína. Pekná, mladá žena. Nadviazal som očný kontakt a usmial som sa na ňu. Prevrátila oči a odkráčala. Myslím, že na dnes mi stačilo. Tak tam budem skôr, musí sa s tým zmieriť. 

Klopem na dvere. Ozvalo sa nezrozumiteľné zahuhňanie. Dvere sa otvárajú a zjavuje sa v nich nadšená tvár 50 ročného muža. I keď je raz taký starý ako ja, energia z neho priam srší. Cítim sa pri ňom, akoby som ten starší bol ja. Nepovedal jediné slovo. Schmatol ma za tričko a vtiahol dnu. Celkom ma prekvapil.

„Zvládol som to!“ zvolal.

„Úžasné. Tak to dozaista dostaneš nobelovku. Čo si vlastne dokázal?“

„Vieš, ako sme sa zhovárali o posunoch v čase?“

Zhovárali sme sa... On hovoril, ja som prikyvoval. Má teóriu, podľa ktorej svet okolo nás netreba brať ako trojrozmerný priestor, ale ako zoskupenie jednorozmerných bodov. Snažil sa mi to vysvetliť, ale ja na tieto veci nie som.

„Samozrejme. Nadhodil si zaujímavú tému. Moji priatelia boli nadšení.“

Nemám priateľov. Úprimne ani neviem, čo mi je on.

„Ako ťa vôbec napadlo púšťať sa do stroja času?“

Usmial sa a ja som vedel, že to bola veľmi zlá otázka. O bože, nech len nevyberie tabuľu a fixu!

„Uvažoval som nad vznikom sveta. Vieš, niečo muselo byť na začiatku. Niečo muselo byť prvé. Ale čo to asi tak mohlo byť? Uvedom si, že celý svet okolo nás sa skladá z energie.“

„A hmoty.“

„I hmota je formou energie.“

„Hmota je proste hmota.“

„Takže v dreve nie je nič okrem dreva?!“

„Tak.“

„Ty to vôbec neberieš vážne! Strašne sa mýliš. Čo sa týka samotnej energie – máme potencionálnu, kinetickú, životnú, solárnu, veternú... A hmota? Ak vezmeš drevo a zväčšíš si jeho štruktúru, uvidíš atómy. Atómy sú zložené z elektrónov, protónov a neutrónov. V týchto časticiach sa nachádzajú kvarky. V kvarkoch je tiež niečo, a v tom niečom je tiež niečo. A takto pokračuješ, až kým sa nedostaneš k prapodstate vesmíru.“

„Zatiaľ mi to pripomína náš rozhovor o rozmeroch vesmíru.“

„Lebo všetko vo vesmíre súvisí s energiou. A to je to, čo ti chcem povedať – hmota je len vysoká koncentrácia energie stlačená na neuveriteľnú hustotu. Hmota JE energia!“

„Čakám na pointu.“

„Vydrž. Ak vezmeš všetko, čo existuje a zmiešaš to dokopy, čo ti vznikne?“

„Ohromná... zmes... všetkého?“

„No tak, spolupracuj! Ak vezmeš naftu, benzín, oleje, parafín, petrolej.... zmiešaš to všetko dokopy. Čo ti vznikne?“

„Ropa.“

„Ropa! A ak zmiešaš všetky formy energie, čo ti vznikne?“

„Absolútna energia?“

„Ja tomu hovorím čistá energia. Ale áno. A to musí byť prapodstatou vesmíru. Ale narážame problém. Fyzika nám o energii niečo vraví. A síce?“

„Energia nevzniká ani nezaniká. Môže sa len premieňať.“

„Presne! Tak ako sa tu zjavila? Odkiaľ? Ak má súčasná fyzika pravdu, buď tu bola vždy alebo nikdy. Ak tu nebola nikdy, nemohla vzniknúť, vesmír teda neexistuje.“

„S tým si dovolím zo svojho pohľadu nesúhlasiť. Myslím, že ja existujem.“

„To je dôvod, prečo to považujem za nepravdepodobné. Takže potom tu bola energia vždy?“

„Predsa len musela niekedy nebyť. Takže vzniknúť musela. Učebnica fyziky sa mýli. Ale ak teda energia môže vznikať...“

„A konečne sa dostávaš na moju vlnovú dĺžku. Ak môže vznikať, ako je možné, že ju nevieme produkovať?“

„A preto si zostrojil časostroj. Aby si videl jej počiatok. Ale ako? Na akom princípe?“

„Čistá energia. Je odpoveďou na všetko. Motor dokáže túto čistú energiu vytvoriť premenou akejkoľvek hmoty.“

„Nebojíš sa radiácie?“

„V čistej energii sú všetky hodnoty v úplnej rovnováhe. Motor som otestoval. Je bezpečná.“

„Kedy to chceš urobiť?“

Usmial sa.

„Chcel som svedka. Budeš tu stáť a pozerať sa, ako zmiznem. A vrátim sa po pár sekundách.“

                Usadil sa do kresla. Čakal som zložitý systém páčok, počítačov a káblov, možno hadíc. Ale nie. Len kreslo, Faradayova klietka, pod kreslom kovová krabica o rozmeroch škatule na rotoped. Od krabice je vyvedený kábel a ten je napojený na upravený tablet. Môj priateľ sa už neusmieva. Je nervózny. Odstúpil som ďalej, doslova som sa nalepil na stenu izby.

„Si si istý, že to chceš urobiť?“

„Som človek. Je mojou povinnosťou dokončiť, čo som začal. Priprav sa. Ak som sa nezmýlil, o chvíľu v tomto časopriestore ma uvidíš.“

Sotva to dopovedal, ťukol na displej. Žiaden záblesk. Žiaden zápach. Žiaden zvuk. Proste klietka zmizla. Ostal som prilepený k stene a nevedel som sa odhodlať spraviť akýkoľvek pohyb. Dokázal to... Alebo ho práve vdychujem. Prešlo niekoľko nekonečných okamihov. Keď sa zjavil na presne tom mieste, z ktorého sa stratil. Vydesene sa obzerá. Takmer ho nespoznávam... Vyzerá byť starší aspoň o desať rokov. Strhaný, špinavý a smradľavý. Klietka je hrdzavá, miesto kresla sedí len na krabici. Zarastený a mastný. Zaklonil sa, ruky si zaboril do vlasov a rozplakal sa.

„Čo sa ti stalo?“

Strhol sa. Vyskočil na nohy, prerazil si  cestu z klietky von. Schmatol ma za ruku. Jeho dlhé a špinavé nechty vyzerajú ako pazúre nejakého dravca. Vyhodil ma z domu a tresol mi dvermi pred nosom. Stojím tu neviem ako dlho. Zvnútra počujem škriekanie, plač, rehot. Pomaly cúvam. Neviem prečo, otáčam sa a utekám preč.

Keď som prišiel domov, mal som čas sa upokojiť a uvažovať. Nie je to možné. Akoby aj mohlo? Ale videl som ho! Bol jednoznačne starší. Ten chlap zažil niečo desivé. Niečo hrozné. A ja sa musím dozvedieť, čo to bolo. Opúšťam svoj byt a ponáhľam sa naspäť.

Zastavil ma pohľad na policajné autá. Cítim hrôzu. Moje podvedomie vie, čo sa stalo, snažím sa však sám seba presvedčiť, že sú tu z úplne iného dôvodu. Ako sa však približujem, cítim čoraz väčší vnútorný chlad. Oslovil som policajta. Vysvetlil som mu, že som jeho jediný priateľ. A on mi aspoň na časť otázok odpovedal. Obesil sa... ten starý blázon sa obesil... Som naozaj zhrozený... Čo dokázalo tak živého človeka položiť? Obďaleč stojí červený športiak. Policajti na neho zazerajú, ale inak sa mu nevenujú. O predný blatník sa opiera mladý muž. Ruky vo vreckách, smutný pohľad. Nejde si ho nevšimnúť. Obraciam pohľad naspäť k domu. Bol som preč len pár hodín... Ale stačilo to... Je to moja vina. Ak by som tu ostal... Ak by som na neho dozrel... Ale neurobil som to. Ja nie som jeho priateľ... Sklamal som ho. Zradil... So zvesenou hlavou odchádzam. Prešiel som pár ulíc, keď mi cestu skrížil športiak. Vystúpil ten mladý muž. V ruke drží puzdro s diskom.

„Ty musíš byť muž, ktorému chcel starý pán venovať toto DVD.“

„On s tebou hovoril?“

„Nie... Cítil som zvláštne zmeny a testy ma priviedli k tomuto domu. Vošiel som dnu, na stole ležalo DVD a pri ňom papier – môjmu dobrému priateľovi. Keďže si jediný, kto sa o neho naozaj úprimne zaujímal, myslím, že to budeš ty.“

„Si policajt?“

„Preboha len to nie! Zaujímam sa zvláštnosti. Zostrojil stroj času, však? Zničil som ho, než prišli policajti a vzal som aj jeho poznámky. Nie je dobré, aby sa toto dostalo do nesprávnych rúk. Ale na disku je len odkaz pre teba. Nič zneužiteľné. Pozri si ho. Je to jeho posledné zbohom.“

Vzal som si disk, muž nasadol do auta a v prachu a burácaní motora odišiel. Cítim sa taký prázdny. Nikdy som si ho nevážil tak, ako by som mal. Stále mi v hlave hučia dve vety. Si jediný, kto prejavil skutočný záujem. Je to jeho posledné zbohom... Po tvári mi tečú slzy. Nesnažím sa ich ukryť. Bolesť je väčšia než pocit zahanbenia. Vlastne... pocit zahanbenia nemám vôbec. Mohol som tomu zabrániť, ak by som neodišiel. Pár hodín... len pár hodín, aby urobil hlúposť!

DVD som vložil do mechaniky. Cez celú obrazovku televízora vidím jeho tvár. Zapauzoval som to. Neviem, či mám silu to video vidieť. Už len to, že ho vidím, ma trhá na kusy. Mali sme len jeden druhého. Boli sme si rodinou... A teraz... na tom veľkom zobrazení vidím, ako naozaj ostarel. Skutočne musel cestovať časom. A uviazol tam na dlhšie, než predpokladal. Niečo ho zlomilo... So silným sebazaprením púšťam video. Jeho hlas sa ozval... starý, trasľavý.

„To, čo ti chcem povedať, je dôležité. Teda neviem či je. Nič sa nezmení, takže to až tak dôležité nebude. Ale musím to zo seba dostať, takže to dôležité byť musí... Bože, rozskočí sa mi hlava! Dobre ma počúvaj. Ja nedokážem s tým žiť. Videl som... zažil som... Od začiatku!!!“

Chodí popred kameru, často na zábere ani nie je. Šialene gestikuluje.

„Energia vzniká. I teraz. Všetko, čo robíme, produkuje väčšie množstvo energie, než je dodávaná. Ľudstvo má naprogramované... My sme len... Perpetuum mobile existuje. Je ním celý vesmír. Vesmír je ohromný, dokonalý stroj. My sme len skrutky. Integrované obvody. Sme súčiastky, ktoré sa opotrebovávajú a následne sa nahrádzajú novými... je to šialené. NIE! Je to logické! My nemáme zmysel života... Máme... pre nich... Náš život je len... ilúzia... Oni ma chytili... Oni ma zajali. Mučili a trápili... Večnosť! Oni nás zostrojili. Naprogramovali. Každá planéta, na ktorej je život... prídu po mňa. Dozorcovia. Dohliadajú na to, aby sa ľudia množili. Aby naše počty stúpali... Sú hrozní... Veľa ľudí, málo miesta, vojny, nové technológie, ohromná energia! Sme ako batéria... náš účel... Zmysel nášho života. Žiaden Boh. Žiadne peklo... Bez zmyslu... My dodávame čistú energiu, ktorú oni požierajú. Je to ich strava. Zatiaľ, čo mi sme organická hmota, oni sú anorganickí. Veľmi zvláštny materiál... Čerpajú z nás energiu! Nemôžem... Prepáč...“

To bol koniec videa. Všimol som si tvoj blog. A myslím, že by si to mal zverejniť. Spravil by som to sám, ale sledujú ma. Nalož s tým, ako uznáš za vhodné, ale nečakaj. Nie je to dôležité, lebo to nič nezmení. Ale je dôležité vedieť pravdu... Pozor na jašterice.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Koalícia chce ľuďom prispieť na dovolenky a pôžičky. Hovorí aj o vyšších platoch

Sociálny balíček strán Smer, SNS a Most-Híd začína naberať reálne obrysy.

ŠPORT

Prečo chytil Sagan hostesku za zadok? Nahovorili ho kamaráti

Peter Sagan poskytol rozhovor anglickému Guardianu.

KOMENTÁRE

Za zvýšenie životnej úrovne v réžii koalície sa nedoplatíme

Maďari dnes dlhujú polovicu záväzku priemerného Slováka.


Už ste čítali?