reklama

Sľub

Niektoré veci ťa budú ničiť i po smrti. Nech urobíš čokoľvek, budú ťa prenasledovať ako tieň. Všetci tomu hovoríme inak. Jedni nočná mora, iní zlá karma. A ako tomu hovorím ja?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Všetko sa to odohralo v jeden krásny Bohom odignorovaný rok. Proste si v ten čas povedal, že mi kašle na hlavu a mám sa trochu pozmietať sám. Vzhľadom sa svoju minulosť by som sa veľmi nečudoval tomuto rozhodnutiu. Avšak prečo ona? Čím si zaslúžila takýto osud? Urobil som mnoho chýb. Veci, o akých vám ani nepoviem. Nie preto, že by ma svedomie bodalo. Skôr to bude tým, že slovná zmluva je u mňa záväzná rovnako ako tisícka notárom overených zdrapov papiera. Som človek, pre ktorého je dané slovo prednejšie ako vlastný život či život populácie. Avšak ak by som sa mal rozhodnúť medzi slovom a ňou, volil by som ju. Napriek tomu som tak neučinil...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Horelo mi za pätami. Jedna práca nevyšla tak, ako mala, nuž som musel utiecť. Zobral som ju zo sebou. Nechcela. Meniť prostredie bolo pre ňu horšie, ako akýkoľvek trest. Napriek tomu som ju k tomu prinútil. A tak sme sa presťahovali. Len podnájom, ale stačil. Nechcel som totiž, aby kdekoľvek figurovalo moje meno. Dal som jej slovo, že sa tu zdržíme rok a potom pôjdeme domov. Bolo také malé mestečko kde sa každý s každým pozná a na cudzincov pozerajú ako na vrahov. Avšak keď sme tam prišli, všetci boli s nami ako rodina. Nosili nám koláče, pomáhali so sťahovaním, často chodili na návštevu. A napriek tomu, že ona bola spokojná, ja som znervóznel. Raz za čas sa stalo, že keď som vošiel do obchodu a nevšimli si ma, začul som čosi ako „musíme mu to povedať, tam nemôže ostať bývať “. Nerozumel som. Až kým...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stalo sa to asi dva týždne po tom, ako sme prišli. Presne si pamätám ten dátum, lebo čas, keď som pozrel do kalendára a jej telefón sa mi odvtedy úzko spájajú. Bol to 15. jún 2004. Presný čas šesť hodín, sedem minút. Proste som bol opäť v obchode. Rozprával som sa so susedom. Povedal „musím vám niečo povedať. Ostatní s tým nesúhlasia, ale...“ keď vtom mi zazvonil mobil. Zmrazilo ma. Na displeji svietilo jej meno. Pritom ona telefón nemá. Zdvihol som. Ozval sa mi plačúci hlas volajúci ma domov, že sa deje niečo zlé. Má strach, ukrýva sa v skrini. Zrazu sa ozval buchot, mužský hlas (slovo „ježiši“), úder a ticho. Hovor ukončený. Vystrelil som z obchodu ako korková zátka a hnal sa domov. Rýchlo k nej, kým nebude neskoro. Neobťažoval som sa s otváraním dverí, proste som preskočil cez okno. Všade lietajú črepiny skla, jedno mi zranil ruku. Ona leží na gauči pri zapnutej telke a preplašene sa na mňa pozerá. A ja chápem, že toto je najhoršia vec, čo sa jej za dnešný deň stala. Obratom som vypol telku a poslal ju do svojej izby. Nech sa naučí, že ma nesmie takto strašiť. Niečo ma znepokojovalo na jej nechápavom pohľade no i tak som na tom nástojil. Zohnal som nové okno a nahradil ním to rozbité. Zrazu mi čosi zišlo na um. Vytiahol som telefón z vrecka a otvoril zložku prijatých hovorov. Prázdny. Po jej mene ani stopy. Vyšiel som hore do jej izby. Nenašiel som ju tam. Len zo skrine vychádzal šepot. Prišiel som tam a otvoril dvere. Nechtiac som zhodil vázu, keď som dverami skrine udrel do stola. Ona tam čupela z telefónom v ruke a pozerala sa na mňa. Nečakala ma, zjavne bola vyľakaná. Chytil som telefón a hodil do náprotivnej steny. A zrazu sa mi v mysli vynoril telefonát a veľmi dôležitá otázka – čo je to za telefón? Vraví, že ho našla tu, v skrini. Ale tú skriňu som mal otvorenú, bola prázdna! Veľmi vážne som sa jej pýtal, či mi dnes volala. Nie. Prisahá, že nie. A naviac, aby sa mi zjavilo meno, musel by som mať číslo v adresári.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celú noc nemôžem zaspať. Možno by bolo najrozumnejšie odtiaľto vypadnúť. Ale ak ma niekto sledoval sem, bude ma sledovať aj inam. Bude ma sledovať všade. Preto na sebe nesmiem dať nič znať, možno sa tváriť, že pochybujem o svojom psychickom zdraví. A tak prechádzajú dni za dňami. Denne mi prichádzajú desiatky telefonátov a ja nervózny zisťujem že nemám žiaden záznam o prijatých či zmeškaných hovoroch. Zmenil by som mobil, ale čakám na jeden konkrétny telefonát. Poprosil som aj suseda, aby mi v čase neprítomnosti pozoroval dom. Bez reptania na to pristal. Neviem, o mám robiť. Vždy a všade nosím nabitú a odistenú zbraň. Možno sa mi to vypomstí, ale nedbám. Podstatné je bezpečie mojej dcérky. Poslednú dobu ani nespím. Prechádzam sa po dome a striehnem. Pomáhajú mi roky skúseností a vybudovaná schopnosť vsugerovať si bdelosť. Únava je len v mysli, telu stačí posedieť. No potom to musím dospávať. Vidím, ako sa za oknom mihol akýsi tieň. Rýchlym a presne nacvičeným pohybom som vytiahol zbraň. Pomaly vychádzam von a sledujem svoje okolie. Nikde nič nevidím. Len stromy sa trochu trasú pod vánkom. Z domu oproti vyšiel muž. Je to môj sused. Potichu a priam až profesionálne sa ku mne zakráda ale tak, aby som ho videl a aby som o ňom vedel. Prišiel až ku mne a spýtal sa ma, čo sa deje. Ani neviem prečo, všetko som mu povedal. A keď som skončil, dvere na dome sa zabuchli. Obaja sme sa mykli. Sused sa rozbehol ku dverám a snažil sa ich otvoriť. Bez úspechu. Ja som opäť skúsil okno. Len som sa po ňom zošmykol, nebolo ani len počuť úder. Obieham dom, no všetko je neprekonateľné. Ticho noci bolo prerušené srdcervúcim krikom. Z domu sa ozývali výstrely, ja som vonku šalel. Ľudia sa zbiehajú okolo. Snažia sa dostať dnu. Ja strieľam a náboje sa odrážajú od okien. Oknom prenikol až štvrtý. Vletel som dnu ako zmyslov zbavený a rovno za dcérkou. Ležala skrčená v kúte a plakala. Vravela „Zastrelil ma! Zastrelil ma! Tu a aj tu!“. Lámalo ma to. Našťastie nikde ani stopy po nábojoch. Žiadne rany. Nerozumiem tomu. Prehľadávam dom, no nikde nič. Ľudia vravia, že nik nevyšiel von. Dostávam hysterické záchvaty. No i tak sme neodišli...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už nikdy som ju nenechal samu doma. Vždy, Keď som niekam šiel buď išla so mnou alebo som ju nechal u jednej susedky s deťmi v jej veku. Nakoniec som v dome osamel. Odmietla sa tam vrátiť. Vravela, že niečo cítila. Chlad a smútok niekoho, komu niekto zomrel. Odhodlaný odhaliť všetky tajomstvá muža chcejúceho mi ublížiť som ostal v dome. Ľudia z mestečka si striedali služby u susedky. Konečne mi aj povedali, čo predo mnou tajili. Pred nami tam totiž bývala rodina. No za záhadných okolností, keď sa na nebi rozpútala búrka a „Boh bránil svoje kráľovstvo pred Diablom“ pozomierali. Nikto nevie čo sa stalo. Pripisujú tejto udalosti nadpozemský charakter. Ja viem svoje. Ukrýva sa niekde tu a čaká, kedy by ma mohol zabiť.

Rok sa pomaly blíži ku koncu. Cítim, že moje šialenstvo je vyhrotené do maxima. Vrátil som sa domov a niečo si uvedomil. Nie som tu sám. Razom sa všetky okná zabuchli. Zaklapol zámok na dverách. Ocitol som sa v inej dobe. Sledujem, ako rodina stojí pri okne a nadchýna sa zo žiary bleskov. Tá krátka no neuveriteľná sila ich vzrušovala do špiku kostí. Trvalo to snáď celú večnosť. Muž stojaci na kraji sa prestal usmievať, prestal ukazovať na miesto, kde zmizol ďalší blesk. Pomaly prestali všetci. Otočili sa k sebe a dlho len tak stáli. Nič nerobili, len stáli. Uvedomil som si tvar, v akom stoja. Tvorili päťuholník. A čo získate ak spojíte každý bod s druhým od jeho pozície? A oni sa tak pochytali za ruky. Neviem čoho sa stávam svedkom. A ako sa tak držali za ruky začali čosi vyriekavať. Prišlo mi to zvláštne, priam až choré. Celá miestnosť sa začala otriasať, podlaha uprostred pukala. Prestrašený som vykríkol („Prestaňte!“). Jeden z nich porušil hviezdu. Následne sa žena rozplakala. To bolo posledné, čo stihla. Len tak, ako tam stáli, zomreli. Všetci naraz. Puklina sa opäť zacelila.

Stojím pri zamknutých dverách, trasiem nimi, túžim sa dostať von. Nič nechápem. A potom prišla smrť. Cítil som to. Vzduch vychladol, oťažel. Okolo je všade zlo. Strácam posledné zvyšky zdravého rozumu. Po stenách steká krv. Viem. Je to nezmyselné, priam až choré. Ale vidím, ako zem praská, vydúva sa. Podlaha sa láme, drevené triesky lietajú kompletne všade. Vytiahol som zbraň. Dolu vzniká diera a z nej sa vyťahuje netvor. Roztrasenou rukou na neho mierim. A on sa spolu s výstrelom len usmial. Môj pohľad akoby letel spolu s nábojom. Prelieta cez okno, skrz, ďalšie, míňa dve osoby, zárubňu, dvere až nachádza svoj cieľ... Krátky výkrik, prúd krvy striekajúci na stenu i okolitých ľudí. S päsťou v ústach v ohromných kŕčoch ležím na zemi a modlím sa, áno, prvýkrát v živote aby to celé bol iba sen. Aby nič z toho nebola pravda. Stal som sa tým najhorším typom vraha, aký môže existovať. Netvor nado mnou sa len usmieva. Ťahá ma za nohu do jamy. A ja vidím tie oči. Mláka krvy šíriaca sa po podlahe, zúfalý susedkin krik, chlapi rozbiehajúci všade možne. A pritom nevedia... Nik z nich nevie, že najhorším zverom, pred ktorým som ju mal chrániť, som ja sám. Je môj sľub. Slovo ťažšie ako tisícka notárom overených zdrapov papiera. Tie oči, bolesť v nich... bublinky krvy vyletujúce z úst, diera v hrudi a kráter v chrbte... Mal som sa radšej zabiť... Neviem ako je v pekle. Ale najhorším bol práve tento jediný výstrel. Teraz už chápem čo som všetkým spôsoboval. Teraz už viem, že ju už nikdy neuvidím. Lebo ona pôjde do neba. Miesto, ktoré si vyslúžila bolesťou zo zrady vlastného otca. Boh s ňou mal svoj zámer. Potreboval ju, aby som mohol trpieť. Zneužil ju na mňa... Ale ona bude na lepšom mieste a pre mňa nie je nič horšie ako tento okamih. Som zlý.

Niektoré veci ťa budú ničiť i po smrti. Nech urobíš čokoľvek, budú ťa prenasledovať ako tieň. Všetci tomu hovoríme inak. Jedni nočná mora, iní zlá karma. A ako tomu hovorím ja? Sľub. Lebo ťa prenasleduje vždy a všade.

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu