reklama

Kvôli šťastiu do pekla

Slnko. Také fascinujúce, také žiarivé... Neexistuje hviezda, ktorá by mi ho dokázala nahradiť. Viem. Je to už desať rokov. Doma sa už mohlo stať prakticky čokoľvek. Svetová vojna, hlad, mor... Možno už nie je žiadne doma. A možno ani Slnko. Niekedy neviem, prečo som sa nechal na to nahovoriť. Potom si však spomeniem na balík peňazí, čo som za to dostal, na to, do čoho som ich investoval. Vraví sa, že šťastie sa kúpiť nedá. Ja som to však dokázal. Musel som sa samozrejme podujať na túto cestu, nájsť odpovede aby som vraj ochránil „verejné blaho“.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Teraz sme stratení. Zo 40-člennej skupiny sme ostali piati. Ja, Číňanka, ktorej meno nám akosi stále robí problém nuž ju voláme Tatiana (znie to podobne), dvojmetrový černoch Drobček (tak ho začala volať práve Tatiana a akosi sa to ujalo), odporný vedátor ktorý sa s nikým nezhovára a večne čumí do poznámok čo si poznačil a nakoniec je tu Robo. Robo je vlastne taký malý temer trojmetrový robot ozbrojený laserovými kanónmi, halogénovými svetlami, kamerami všetkých druhov(termokamery, röntgenové kamery...). Najdôležitejšou súčasťou, je prirodzene MP3-prehrávač. Inak by sme sa asi scvokli. Bez tejto hračky by som tu nebol. Som totiž jediný, s koho organizmom je kompatibilný. Je to môj výtvor a len ja jediný ho dokážem ovládať vďaka čipu v blízkosti chrbtice. Mám tam totiž jeden nerv, ktorý síce ostatní využívajú, ale mne ostal bez úžitku. Teda kým neprišiel na svet Robo. Teraz je môj mozog jeho mozgom a jeho telo so všetkým vybavením mojím telom so všetkým vybavením. Spočiatku to nebolo nič príjemné vidieť svojimi očami a zároveň jeho, ale teraz viem s ním vie pracovať akoby to bola len tretia ruka. Trochu smrteľná tretia ruka. Napriek tomu sa obávam, že v podzemí s tvormi, ktoré jej tak strašne ublížili nie dosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ospravedlňujem sa čitateľovi môjho elektronického denníka za to, že som ho uvrhol doprostred bez úvodu. Nie je jednoduché sústrediť sa na zápis toľkých spomienok, ak musíte stále striehnuť na tie tvory. I keď sme ich ešte nevideli, vieme o nich vďaka krvavým šmuhám po telách členov expedície a ich utíchajúcom kriku vzďaľujúcom sa v chodbách. Poslal som tam Roba, žiaľ, i napriek jeho rýchlosti 50 km/h sme na nič neprišli. Opäť som to urobil. Pokúsim sa to vziať úplne od začiatku. Až tak úplne radšej nie.

Pracoval som na Robovi. Mal to byť projekt ručiaci za finančnú výpomoc sektoru, v ktorom som pracoval. Zrazu sa vyrojili z pod zeme. Moja priateľka len vykríkla z izby. To bol okamih, keď som spozornel. Nechal som Roba na pokoji a utekal k nej. Našiel som ju na podlahe bez nôh s poškodenou panvou a chrbticou. Sanitka prišla o nekonečných sedem hodín. Ona stále nažive plakala od bolesti a hľadela mi do očí. Ja som nebol schopný sĺz. Dušu mi spaľoval jed a viac kvôli sebe ako nej som opakoval dokola slová „To bude vporiadku. Všetko bude ako má byť." Pritom mi vnútro trhali tisíce tŕne ruží čo som jej nikdy nedal. Myseľ pomaly napĺňala beznádej, prázdnota, miestami túžba ukončiť jej trápenie a vrhnúť sa za ňou do priepasti večnosti kde by sme naveky boli spolu netrápení neduhmi života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doktori jej nedávali veľké šance. Vraj bola v takomto stave pridlho. V ten deň ma polícia zatkla. Nepamätám si, čo sa stalo. Bolo mi len povedané, že mi k šťastiu slúži nie príliš vážny stav na to, aby vyzdravel. Neviem kto, neviem prečo, len sa domnievam. Paralelne s týmito udalosťami sa niekto dozvedel o mojom projekte. Vždy som bol zbabelý a tak, keď mi povedali, že ma potrebujú, prirodzene som odmietol. Lenže finančná čiastka a šanca, že bude žiť, zmenili môj názor. Úmyselne som naťahoval dokončenie Roba, vylepšenia a uvedenie do prevádzky. Čakal som, kedy bude ako predtým. Miesto toho, aby ju vyliečili jej len spodnú polovicu tela odrezali a nahradili ju titánovou masou zaručujúcou jej aspoň základný pohyb. Bol som šťastný, že prežije ale zúrivý, že sa musíme odlúčiť. Táto zúrivosť v priebehu rokov odbúravala strach a túžba vrátiť sa ma ženie vpred. Nájsť, zopár zabiť a výsledky priniesť na povrch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď zmizli prví z nás, povedali sme si, že sa len zľakli a vrátili sa domov. Zmiznutia však neskončili a pribudli k nim aj mláky či pásy krvy, krv porozstriekavaná po stenách, strope, okolitých ľuďoch. Po telách ani stopy. Ak sme mali bdejúcich strážnych, zmizli bez stopy. Potravín či vody sa ani nedotkli. Nakoniec sme ostali len my. A to sa za posledný rok nezmenilo. A ja sa pýtam prečo? Prečo všetkých z našej expedície či bojovej výprave pohltili útroby Zeme ale nám sa nič nestalo? Niežeby som sa sťažoval, no zaujíma ma, čím sme výnimočný. Že sa ani nedotkli Roba to chápem. I keď ho berieme ako živého, je to predsa len stroj. Takže sme vlastne štyria. Je to zvláštne. Akoby tie chodby boli širšie. A ja sa cítim tak sám ako už dávno nie. Som rozhodnutý - vraciam sa na povrch! Otáčam sa, Robo ide za mnou. I keď stúpame nahor, kráča sa mi ľahšie. Náš odchod si ako prvý uvedomil vedátor. Zburcoval ostatných. Tí sa ma snažili zastaviť, ale len slovne. Vypytovali sa, prosili, nadávali i kričali. Ja som však kráčal ďalej a nenechal som sa rušiť. Nakoniec ma všetci bez slova nasledovali. Až na vedátora. Mal rečí ako koza bobkov. Vedel, že odchádzam domov. A tešilo ho, že ostatní sa pridali. Tešil sa a mne pripadal ako jeden z nás. Prvý krát za 10 rokov som nepociťoval voči tomuto mužovi averziu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Utáborili sme sa nespočet kilometrov od miesta, kde som sa rozhodol. Ja by som kráčal ďalej a ak nie, nechal by som sa odniesť Robom. Lenže nemohol som to urobiť ostatným. Nechať ich tu, napospas tvorom... A možno tu už ani nie sú. Vymreli alebo odtiahli do iných končín. Takisto je tu možnosť, že vyliezli hore skôr ako my. Táto možnosť sa mi nepáči. Jej druhú stratu by som nezniesol.

Stále stúpame. Čím sme vyššie, tým je vzduch dýchateľnejší. Lenže stále mi po chrbte behá mráz. Zlá predtucha. Až teraz som si niečo uvedomil. Adam (vedátor) nič nehovorí. Je ticho. Otočil som sa a zamrel. Adam aj Drobček sú preč. Tatiana, stojaca medzi Robom a mnou sa tiež otočila. Jej šikmé oči sa roztiahli, zaspätkovala až celkom ku mne. Možno to bolo napätou situáciou, či dlhou odlukou, ale keď sa jej vlasy dotkli mojej tváre niečo vo mne zarevalo. Vedel som, že má svoj život hore na povrchu. Že má svoju rodinu. Mňa tam zase čaká moja priateľka. Prvý krát som bol vďačný za vypätú situáciu, ktorá vyžadovala plnú opatrnosť. Jemne som ju od seba odstrčil i keď krv v žilách mi vrela.

Ja bežím vpredu, ona za mnou, Robo na konci. Zavše sa otočí aby som vedel, či nás sledujú. Ako je to sakra možné? Ako mohli všetci zmiznúť bez stopy a ja som si nič nevšimol? Chytá ma panika. A prečo až teraz? Tak dlho nič a teraz nás opäť preriedili. Všetci traja sme ostali stáť ako prikovaní. V ceste nám stála prekážka z kovu. Dvere či kovový štupeľ, aby sa obludy nedostali von. Ako Robo pristupujem ku prekážke a snažím sa ju vytlačiť. Bezvýsledne. Vtedy ma napadlo použiť kamery. Cez kov vlny neprešli. Bol príliš hrubý. Každopádne som zistil aspoň toľko, že to neobkopeme a na moje zbrane je to kov príliš odolný. Skĺzol som sa na zem. Vyčerpaný, nešťastný, bez nádeje. Tatiana sa zložila vedľa a natisla sa na mňa. Takú družnú som ju ešte nezažil. Zas mi vrie krv v žilách.

Prebudil som sa na tichý alarm. Nastavil som Roba, aby skenoval chodbu a v prípade potreby ma zobudil. Neviem, čo zachytil, nič nevidím. Len termokamery zachytili ohromné množstvo tepla. Netvory sa ukrývajú v okolitých chodbách. Sú všade. Ak by sme sa pokúsili utiecť, zrazili by nás ako hermetické kladivo. Sme im vydaní napospas. Tatiana leží skrz mňa a spí. Vzhľadom na situáciu až príliš pokojne. Viem, ako to dopadne aj bez vešteckých kariet. Nedovolím, aby nás doriadili tak, ako doriadili zvyšok z nás. Robo pomaly chytá Tatianu a chystá sa jej zlomiť väzy. Prebudila sa a nenávistne na mňa pozrela. Ani sa nebránila. Vedela, ž sa to neoplatí. Koniec bude rovnaký. Štupeľ za mojim chrbtom sa pohol. Cítim príležitosť, cítim zmenu, cítim nádej. Robo púšťa Tatianu, otáča sa a strieľa. Kanóny žiaria , zábrana stále cúva. Hlina zo stropu padá, červené farby sa zhlukujú do chodby a tlačia sa na nás alebo sa nehýbu zo zeme. Tatianu tlačím na zábranu. Prosím ju, aby si všetko nechala pre seba. Modlím sa, aby to nebol presne ten vchod, v ktorého blízkosti je i keď malé ale predsa nálezisko zemného plynu. Do uší dolieha svišťanie striel, zábrana cúva, Robo sa drží za našimi chrbtami, vzduchom sa šíri smrad spáleného mäsa...

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu