Základňa Sektor Alfa

Autor: Michal Múčka | 11.3.2014 o 20:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

Jedná sa o časť trochu väčšieho projektu. príbeh, ktorý sa bude prelínať s celou históriu minulou, prítomnou i budúcou. Tých z vás, ktorí to dokážete čítať, poprosím o hodnotenie formou správy na mail michal17626@gmail.com alebo priamo do diskusie pod článok. Chcem poznať váš názor - či pokračovať, alebo hodiť uterák. Veční cestovatelia. Tak nás volajú. Lietame od planéty k planéte. Hľadáme nové druhy. Nové dobrodružstvá. Snažíme sa kadečomu priučiť. Ja a moja posádka. V našej lodi Šimra-tei. Znamená to Slobodný svet. Ak dovolíte, bližšie vás s nami zoznámim.  

 

Naša cesta sa ráta odo dňa, keď sme sa prvý krát nalodili do tohto kolosu. Bolo to predtým, ako dôsledky obrovskej vojny galaktických a medzi-priestorových rozmerov zhltli planétu Zem. Keď sa vojna skočila, ostali sme len my. Poslední vojaci. Víťazi i porazení zároveň. Armáda Krogenských predátorov bola rozbitá. Prežila možno jedna flotila. Ma-Rius a jeho brat To-Rius sa rozhodli vybrať týmto preživším po stope. Jeden z nich nenávidí tento druh, druhý po nich ide preto, lebo má nejaké komplexy. Nebudem sa o nich viac rozširovať. Možno niekedy inokedy. Carmeni sa vydali po stope Hrontom. Vedeli, že bratia sa nedajú zastaviť, pokiaľ bude hoci len v jedinej Krogenskej žile kolovať krv. A vedeli, že nechať ujsť Hrontov by mohlo byť osudné. Čo sa stalo s Mocnými? O tom nič neviem. Viem len, že počas vojny som ich nestretol. A tak sa stretli zvyšky ľudskej armády. Na jednom veľkom jednaní sme sa nedokázali dohodnúť. Prišli sme o domov. Naše rodiny sú roztrúsené bohviekde. Možno mnoho ľudí neprežilo. Možno tam, kde sú im je lepšie. Vieme však, že Zem šla dočerta a s ňou i všetky známe cesty k ostatným ľuďom. A tak sme sa nakoniec rozhodli, že všetci pôjdeme svojou vlastnou cestou. Takto to dopadne, ak otázku prežitia zveríte byrokratom. Človeka sme naposledy videli pred niekoľkými rokmi. A tak jediní, s ktorými prichádzame do styku sú členovia našej posádky.

Som tu ja. Kapitán R. Tyčka. Kvôli svojmu menu som si svoje vytrpel. Robili si zo mňa dosť srandu. Či už len kvôli priezvisku alebo do toho zamontovali aj moje meno Roman. Možno aj vďaka týmto srandičkám a strelenému úletu mojich rodičov som to dotiahol tak ďaleko. Som tvrdý. Vďaka tomu som dostal prezývku Ferrum. Latinský názov pre železo.

Mám tu trojičky. Dvaja silní bratia a ich malá nežná krehká sestrička (s nežným úsmevom vám zvesí sánku z pántu). Arnold, Adam a Anastázia. Chodia všade spolu preto ich väčšinou ani nevoláme menom ale len trojičky či trojka. Skutoční blázni. Zastávajú tu viac funkcií. Dokážu opraviť čokoľvek, čo opraviť treba. Je pravda, že mnoho vecí dosť improvizovane. Vo vesmíre nie je veľa dielov k zohnaniu. Čas od času narazíme na vrak. Vtedy slávime hojnosť dielov. Ďalšou ich úžasnou schopnosťou je, že spolu sú neporaziteľní. Adam je jediný ľudský cvok, ktorého som kedy videl roztrhnúť Hronta na dve polovice. Chalani sú skutočné väzby, žena je stelesnením hybnosti, ktorá im chýba.

Ďalej tu máme Nemca. Volá sa Fridrich. Ak vieme, že nepočuje, nazveme ho prosto Nemec. Je to tichý chlap. Dosť sa nás stráni a jediné, čo o ňom bezpečne vieme, je to, že trpí na Anastáziu. Je to odporný slizký pokrytec ktorý vám nič nepovie priamo do očí, ale skúste sa niekto dotknúť jej. No a prečo je súčasťou našej posádky? Takisto sa zúčastňuje opráv a je neoceniteľný na vylepšovanie systémov. Nikto nekóduje tak, ako on.

Expert na zbrane. Dajte mu zbraň cudzej technológie do ruky, on ju už využije. Velí malej skupine piatich členov vojakov. Pod jeho vedením sme od konca vojny neprišli ani o jedného človeka. Perfektný stratég. Taký je náš dobrý priateľ v zbroji Damián Kolt.

Čech. Paradoxne sa volá Petr Slovák. Môj zástupca. Funguje tak nejak roboticky. Pôsobí dojmom, že nejestvuje žena, ktorej dotyk by ho rozpustil. Nezabíja. Neopravuje. On len riadi. Napriek tomu je nenahraditeľný ako pomocný doktor a kuchár.

Doky. Máme operačnú technológiu, vďaka ktorej je chirurgia ako počítačová hra. Nenávidí počítačové hry. A tak je to vari posledný ľudský doktor v galaxii pracujúci so skalpelom. Mne osobne to imponuje, preto som si ho vybral do svojej flotily. Je to asi jediný člen, ktorého som si menovite vyžiadal. Okrem doktora zastáva i post pomocného kuchára. Arnold Schwarz. Rakúšan.

Ďalší člen posádky by mal byť človek. Nikto si tým však nie je stopercentne istý. Mal by pochádzať z detského domova. Je to jediná bytosť, na ktorej previerke som si dal skutočne záležať. Jeho skutočné meno je neisté, preto ho ním nikto nevolá. Ak niekto niečo chce, platí, že je to Necros. Podľa previerky jeho minulosť siaha ešte poriadnu dobu pred poslednú vojnu. Vlastne... podľa previerky sa narodil skôr, ako môj starý otec. A to nie je možné, keď podľa výzoru môže mať sotva 25. No a prečo je členom našej posádky? Vraví sa, že je nesmrteľný. Vraj ovláda dosť temnú mágiu. Bojuje hlavne čepeľou. Strieľať ho možno vidieť len vo výnimočných prípadoch. Nepovažujem ho za moc inteligentného, zručného či taktika. Je dobrý skutočne len na boj. Našiel som záznam, podľa ktorého by mal mať za sebou súboj s dvoma Mocnými. Nielenže tento súboj prežil, dokonca vyšiel ako víťaz. No a u mňa má jedno malé bezvýznamné plus - Ma-Rius ho neznáša. Zhrnúť túto bytosť do pár viet pokladám za nemožné. I keď zastávam názor, že všetci sú vo svojej podstate jednoduchí, on vždy vyvráti záver, ku ktorému prídem. Nenazval by som ho nevyspytateľný. No nenazval by som ho ani odhadnuteľný. Je to... trochu ťažšie.

Týmto by som krátke zoznámenie s členmi posádky uzavrel. Ešte sa o nich dozviete viac, ako by ste možno chceli. Je nás tu samozrejme viac. Mužov i žien. No tento okruh pokladám za najbližší môjmu srdcu. I napriek tomu, že niektorých by som najradšej ťahal na lane za loďou skrz horúcu hviezdu. Spoločne bok po boku potíme krv. Pomáhame si a navzájom sa chránime. Objavujeme svety, analyzujeme ich a hľadáme bránu, ktorá by nás mala priviesť k našim rodinám, priateľom...

Miesto - mostík. Je odtiaľto úžasný výhľad von. Niet nič krajšieho ako vesmír. Toľko farieb, tvarov, možností. Avšak je tu túžba po domove. Moje oči videli viac, ako oko iných ľudí v mojom veku. Moje uši počuli mnoho zvukov. A nos cítil nekonečno veľa vôní. Nič z toho však nikdy nevyženie spomienky na zvuky, vône a obrazy domova. Bol som v mnohých svetoch, ktoré sa mi vštepili do mysle. V ktorých by som sa dokázal usadiť. No nikdy to nebol domov. Začul som pípanie. Slabé, no počuteľné. Znamená to upozornenie na niečo, čo nemusí byť výslovne rizikom. Rokmi sme sa však naučili, že nie vždy je všetko tak, ako sa javí. Pristúpil som k monitoru počítača. Toto tiché pípanie akoby vlialo život softvéru i hardvéru a obsluhujúcemu personálu. Počítače zachytili signál z neďalekej planéty. V systéme táto planéta figuruje ako červená zóna. To znamená, že je tam neznáme nebezpečenstvo. Ľudia tam naposielali sondy a na základe výsledkov určili planétu ako neobývateľnú? Nie... v popise tomu nič nenasvedčuje. Atmosféra podobná Zemskej. Len menej toxických látok. Pitná voda, nejaké rastliny, napriek tomu nie je zaradená v modrej zóne. Čiže ako možno obývateľná. Obývateľné sú zelené. Možno chyba? Signál nasvedčuje, že je tam inteligentný život. Rozhodnutie trvalo zlomok sekundy.

„Zamerajte východiskový bod signálu, zídeme čo najnižšie a chcem detailný obraz."

Stalo sa niečo, čo ma zaskočilo. Vlastne mi zabehlo, keď som to videl. Na mostík prišiel Necros.

„Donieslo sa mi, že ste zachytili signál."

„Áno, prichádza z tamtej planéty."

„Podľa máp tam však planéta nie je. Alebo sa mýlim?"

Čože? Ak je v červenej zóne, musí byť v mapách...

„Vyvolajte mi hviezdnu mapu!"

Bol to okamih. Necros mal pravdu. Podľa mapy tam nič nebolo. Len zhluk asteroidov. Ale ja sa tu pozerám na celú planétu! A záznamy vravia, že tá planéta tu je! Asi nejaká chyba...

„Asi nejaká chyba v systéme. Ak sa rozhodneš preskúmať túto planétu, chcel by som ísť tiež. Idem zatiaľ do kuchyne a skočím aj za koltom. Má v inventári jednu zaujímavú zbraň, chcel by som si ju vyskúšať."

„Strelnú?"

„Áno."

„Ty chceš strelnú zbraň? Necros - nie si chorý?"

Usmial sa a opustil mostík.

Odkiaľ vedel o nezhode v mape? Nemohol to vedieť. Nemal ako... Alebo mal? Obzrel som sa po mostíku. Akurát sem vošiel navigátor. Usmial som sa. Tu je odpoveď. Navigátor na to prišiel a nevedel, ako mi to povedať, tak sa šiel poradiť s Necrosom. Je to arogantný sviniar, ale pokiaľ viem, nikdy nič nezatajil a ak áno, tak len preto, aby niekoho ochránil. Správne predpokladal, že tento navigátorov čin je trestuhodný a ja mu to nemám ako dokázať. Neznášam ho. No zároveň patrí k mojim obľúbencom. Každý by mal mať svojho domáceho miláčika. A ja mám rád takých, ktorí ceria zuby. Hmmm... myslím, že keby Necros bol schopný vidieť moje myšlienky, asi by sa urazil. Znovu som sa usmial. Urazený Necros... To by stálo za pohľad.

Na obrazovke sa mi zjavil detail záberu na základňu vydávajúcu signál. Spolu so záberom sa odhalili skryté tajné dokumenty. Jedná sa o základňu vybudovanú ľuďmi. Existuje niekoľko desaťročí. Nemožné. Medzihviezdne lety máme až od veľkej vojny. Ako tu môže byť ľudská základňa?

„Pristaneme. Na tej vyvýšenine asi kilometer od základne. Vyzerá to ako najbližšie miesto, kam vieme zapichnúť čumák tohto drobčeka. Bližšie príkazy dostanete neskôr, len čo si premyslím nejaké veci. Ak spozorujete nejaké zmeny ako počasie, život alebo len niečo znepokojivé typu technického výdobytku, okamžite mi to hláste."

Dal som si zavolať všetkých, ktorých som zmienil už vyššie. Okrem zástupcu. Ten ostáva veliť na lodi. Moja predstava je asi takáto:

Pristaneme. Ja a moja družina, ak to smiem takto nazvať, sa vydáme na prieskum. Vyberieme sa rovno k základni. Loď nás ostane čakať na plošine s ostatnou posádkou, ktorej časť bude vyčlenená na doplnenie zásob. Teraz čakáme vyzbrojení v hangári. Sme pripútaní. Umelá gravitácia dokáže skutočné zázraky. No nedokáže zabrániť určitému nepohodliu pri prechode atmosférou. Kolt je zjavne znepokojený a neustále pozoruje Necrosa. Ten si zas sedí a tvári sa, akoby sa ho to ani netýkalo. No v jeho očiach som si všimol nejaký záblesk. Mohol to byť odraz. No ja by som to aj tak nazval záblesku. Vidieť u neho niečo iné ako aroganciu, ľahostajnosť, besnú zúrivosť či bezhlavosť je dosť zriedkavé. On niečo vie. Ale čo on môže vedieť? Alebo je len opatrný? To bude ono. Opatrnosť. Pripravený na každú eventualitu, ktorá môže nastať. Planéta neobsiahnutá v mapách, no uvedená v databáze. Skryté údaje, ktoré sa odhalia až pri priamom poukázaní. Nič z toho sa mi dosiaľ nestalo. Sme však dobrodruhovia a i keď mi tŕpne temeno, postavíme sa pred túto záhadu so šijou vysoko nad oblakmi. My sa neskloníme. My sa nenecháme pokoriť. Zvládneme čokoľvek, čo nás tam čaká.

Loď pristáva. Vysúvajú sa teleskopické nohy, pruženie sa napína, kov, roztiahnutý teplom z prechodu atmosférou sa sťahuje. Nikdy som nedokázal pochopiť tie sci-fi filmy, kde po pristátí okamžite otvorili dvere. Nebyť špeciálneho mechanizmu chladenia vrchného plášťa, tak sa von nedostaneme. Odpútali sme sa a rozostavali do polkruhu. Každý si skontroloval svoju zbraň. Dych viacerých z nás sa zatajil. Dokonca i Nemcov večne kamenný výraz tváre sa zmenil na prekvapenie, keď Necros siahol kamsi pod svoj dlhý svetlý plášť a vybral odtiaľ najskôr meč, a potom, keď ho zasunul, vytiahol malú multizbraň. Jediná zbraň, ktorej sa Kolt vždy a za každých okolností odmietal vzdať teraz spočinula v rukách tohto muža. Na zápästí som mu zároveň zbadal malý prenosný komunikátor s viacerými funkciami. Je to niečo ako švajčiarsky nožík elitných jednotiek. Niečo, čo mi k tejto bytosti nesedí. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, stiahla sa mi hruď a dostal som jemnú závrat. Môžete si povedať, že preháňam, ale vy ho nepoznáte. Ak je on vybavený ako bežný človek do duelu, je to zlé. Ak je však vybavený takto, čo nás tam vonku čaká? Peklo musí byť ako jarná prechádzka. Zasyčali piesty a hangár sa otvára. Toto je náš čas. Všimol som si, že Necros poriadne nasal vzduch nosom. Ako človek, ktorý učiní ťažké rozhodnutie. A toto rozhodnutie mu rapídne zmení osud. Mám strach? Snáď nie. Ale on nie je tak pokojný, ako sa tvári. A to je to, čo dosť znepokojuje mňa. Vykročil ako prvý, skôr, než sa plošina dotkla povrchu planéty. Ani to dosiaľ nespravil. Chce zakryť svoj nepokoj, je nedočkavý, alebo si ani neuvedomuje, čo robí? Všetci si to všimli a všetci sú týmto jeho správaním znepokojení. Aspoň tak sa to javí mne. Kolt sa ku mne naklonil a hovorí:

„Všimol si si zbraň. Možno aj komunikátor. Ale nechci vedieť, čo všetko pod tým plášťom ešte odo mňa má. Keď odišiel, prehodnotil som svoju výbavu a trochu ju pozmenil. Takisto aj v tej truhlici nie je len štandard. Mohli by sme traja obliehať miliónové mesto."

Ostal som stáť ako obarený. Pozorujem debnu ako poslušne nasleduje svojho majiteľa a kráčam za ňou. A za nami všetci ostatní.

Moje nohy sa dotkli zvláštnej, červenej trávy. Nie je moc agresívna červená, skôr taká svetlá a okrem toho ju prikrýva akýsi sivý prach. Takže planéta vyzerá tak nejak... príjemne. Do tváre mi udrel vzduch. Krásny, čerstvý, nefiltrovaný, nerecyklovaný. Vonia nádherne... Všetci postupne zaujímame obranno-útočnú pozíciu okolo otvoru lode, než sa zavrie a stane nepreniknuteľnou. Teda... ak na ňu nebude podniknutý útok o sile 12 megaton. To by ju mohlo trochu poškodiť. A druhý takýto útok definitívne zničiť. Alebo ak na ňu nezaútočí niečo ako Gre. To by jej tiež mohlo ublížiť.

Vykročili sme. Vytvorili sme tri menšie skupiny a kráčame trochu širšie. Má to síce svoje výhody, ale i nevýhody. A je to môj obľúbený spôsob prezerania si nového prostredia. Zároveň monitorujeme prostredie okolo nás, aby sme sa vyhli pascám. Žiaľ, na tejto planéte to nie je moc nápomocné. Pôda obsahuje kryštáliky niečoho, čo odráža vlny vysielača. Čupol som si. Hrabol som do zeme a zazrel malé kúsky niečoho lesklého. Zdvihol som to proti svetlu. Odprisahal by som, že sú to diamanty. To by mohlo vysvetľovať diamantový ošiaľ po rokoch vyťaženia. Čo sa vyťažilo tu, poslalo sa na zem. Preto červená zóna. Aby sem nikto nelozil a nemohol ťažiť a dodávať lacnejšie diamanty. Pro-Diamonds mal ostať monopolom. A toto bolo ich tajomstvo. Ako však dokázali utajiť medzihviezdne lety? Na túto otázku možno nikdy nedostaneme odpoveď. Teraz som si všimol, že nado mnou stojí Necros. Okrem rozšírených nosných dierok na ňom nebadať nič zvláštneho. Postupujeme ďalej. Prechádzame lesom. Nie sú tu žiadne vyšliapané cestičky. Takže tu nie je žiadna zver? Uvidíme. Okrem rastlín žiadne známky života. Som zvedavý, či zásobovacia skupina niečo využiteľné nájde.

Les sa končí. Stromy ustupujú a pred nami sa odhaľuje nepekná budova v tvare mnohocípej hviezdy. Brána je stará a otvorená dokorán. Ak sa tu prestalo ťažiť v dôsledku vojny, prečo tu neostali a ak tu ostali, prečo sa o to nepostarali? Všetko je zarastené, hrdzavé, zaprášené. V prachu nie sú žiadne stopy po nohách. Aspoň nie po ľudských, tie neľudské neviem rozoznať. Za bránou to nevyzerá o nič lepšie. Žiadne telá či kostry. Rozbité sklo. Starý vrak auta. Vybral som vysielačku.

„Tu kapitán. Šimra-Tei, zistite mi, či je tu nablízku nejaké miesto, odkiaľ štartovali lode či rakety."

„Tu Šimra-Tei. Podľa senzorov sa tu nenachádza nič také. Je tu len tá základňa. Z nej vychádza signál. Konkrétne miesto ti však nepoviem."

Zamierili sme priamo do veliteľskej budovy. Necros nás stále vedie. Ale je na ňom vidieť, že je napätý. Niečo očakáva. Niečoho sa obáva. Viem, asi vám pripadá divné, že ho toľko pozorujem. No i baníci pozorovali kanárika.

Akoby sme sa ocitli v novom svete. Budova je opustená, no pôsobí dojmom, akoby tu zastal čas. Akoby sa o ňu niekto staral. Trochu špiny. Na stenách je nápis Sektor Alfa. Necros po týchto slovách prežil dlaňou v koženej rukavici. Postupujeme ďalej. Zrazu vybral zbraň a dal ju do pohotovostného režimu. Bolo to ako signál na ďalšiu veľkú vojnu. Všetci sa pripravili na problémy. Každý vybral som arzenál, chrbtom sme sa pritlačili k stenám alebo sa skrčili k zemi. Necros sa len otočil a prehovoril:

„Odstúpte od múrov. Nepribližujte sa k nim. Prepáč Roman, ale teraz ma budete musieť počúvať. Mám strašne zlé tušenie, že z tohto nevyviazneme v kompletnej zostave."

Akoby ste všetkých zasypali ľadom. Okamžite bledí odskočili od múrov. Podišiel som k nemu a naznačil mu, aby ma nasledoval. Vzdialili sme sa od skupiny a keď som uznal, že sme v dostatočnej vzdialenosti, začal som rozhovor.

„Čo sa tu deje?"

„Neviem. Viem len, že musíme byť opatrní. Viac ti poviem, keď prídeme do srdca budovy."

„Ale niečo predsa len vieš."

„Myslím,že obaja niečo vieme."

„Nerozumiem ti."

„Sme pol vesmíru od miesta trosiek Zeme. Napriek tomu sme tu našli planétu, na ktorej je ľudská základňa. Nikde tu nie je nič, čo by aspoň z diaľky pripomínalo čokoľvek, odkiaľ by mohli štartovať medzihviezdne lety. I keď tu nikoho niet, vnútrajšok je akoby v údržbe. Toto je planéta diamantov. To je ďalšia vec. Dodávky diamantov sme získavali rýchlo. Ako je to možné?"

„Možno... skrz bránu..."

„Áno, to je možné. Všimol si si, že sa tu stále svieti?"

Fakt... Ani mi to nedošlo... Chodby sú vysvietené...

„Budeme sa držať ďalej od múrov a vyhýbať tme. Určite budeme mať straty, ale rád by som sa tomu vyhol."

„Čo vieš, čo ja nie? Odkiaľ si vedel, že táto planéta nie je v mapách? Niečo vieš!"

„Mám tušenie."

Necros zjavne náš rozhovor považoval za ukončený a vykročil. A my sme šli za ním. Vyhýbali sme sa tmavým miestam, až kým sme nedošli do miestnosti plnej počítačov a kartoték. Počítače boli staré. Veľmi staré. Tým myslím typ. Tieto sa snáď prestali vyrábať skôr, než som sa narodil. Necros zamieril k jednému zo stolov. Vzal z neho šanón a otvoril ho. Zbledol... Prvý krát v živote som ho videl zblednúť. Zaklapol šanón a rozbehol sa k chodbe, ktorou sme sem prišli. Ostal však stáť a skutočne bledý pozeral do tmy. Do tmy? Pred chvíľou sa v tej chodbe predsa svietilo! Vykročil som k nej s pripravenou automatickou zbraňou. Zrazu Necros stál tesne za mnou a chytením za plece ma zastavil. Otočil som sa k nemu a pozrel sa mu do očí. Videl som v nich strach? On... cíti?

„Prepáčte... Zabil som vás... Všetkých..."

S týmito slovami mi podal šanón do rúk.

Sme v pasci. Niet cesty von.

„Zhrňme si to."

„Niet čo zhrnúť. Sme v pasci... Nikto nesmie do tmy a nikto sa nesmie dotknúť múrov."

„Vedel si to. Už predtým si povedal tie isté slová."

„Nevedel som TO. Vedel som, že je to zlé, no nevedel som, ako moc."

„Čo si teda vedel?"

„Mám prístup k údajom na lodi. Už keď sme zachytili signál z tejto planéty, trvalo len chvíľu, než som si vytiahol údaje. Ak ju označili ako červenú zónu a zmazali z mapy, niečo tým sledovali. Chceli ju ukryť. Takisto som našiel niekoľko terabajtov skrytých údajov, ktoré som však otvoriť nedokázal. Predpokladal som nejaký tajný projekt. Mal som pravdu a zároveň som sa mýlil. Bol som hlúpy. Keď sme sem prišli, v tme som cítil život. Vedel som, že sa tam niečo skrýva. No ani vo sne by ma nenapadlo, že sa s nimi stretnem zas..."

„Prečo si prešiel rukou po múre a prežil si to?"

„Spali... No keď sme vošli, začali sa prebúdzať. Keď som sa dotkol múru, začali sa pohybovať. Zobudili sa."

„Takže máme tu príšery ktoré sídlia v tme a múroch?"

„Máme tu príšery, ktoré sídlia v múroch a príšery, ktoré sídlia v tme. Jedny sú potvory ktorých existencia sa sústreďuje na otázku potravy a keďže ich pôsobenie je dosť obmedzené, sú chladne prefíkané. A tie druhé sú bytosti tmy stvorené na úplné vyhladenie všetkého, čo nie je na svetle..."

Zasiahol Kolt.

„Vravel si, že sa s nimi nestretneš zas?"

„Vravel."

„Takže už si sa s nimi niekedy stretol" - povedal som.

„Áno, stretol."

„Kedy, za akých okolností a ako si vyviazol?"

„Ja vyviaznem vždy. Problémom je, že vás ochrániť nedokážem. Stačí, aby ti za chrbtom našli dosť tmavý tieň a zožerie ťa od chrbta. Nemáme tu nič, vďaka čomu by sme dokázali dosiahnuť, aby svietil každý centimeter vašich tiel."

Do debaty sa zapojil aj Nemec.

„Pošli po loď, nech nás z toho vystrieľa. Všade bude svetlo a všetko bude v poriadku."

„To nejde. Ak Roman pošle po loď, tá to tu rozstrieľa, tak nám viac uškodí ako pomôže. Jedna zlá strela, budú poškodené obvody a ostaneme v tme. Ak ostaneme v tme, loď môže v ten moment letieť preč, už nás nič nezachráni."

„Čo budeme teda robiť? Čakať?"

„Na to sa bytosti v múroch spoliehajú. Dokážu vedome ovládať elektrické vedenie. Počítače zapnúť nejdú. Môžeme nahrabať harddisky. Až sa odtiaľto dostaneme, v lodi si ich vieme prezrieť. Ale... Ako sa tam dostať? Môžeme tu ostať sedieť, diskutovať a uvažovať. Ale to môžeme robiť celú večnosť. A až to bude neznesiteľné, nájdu sa slabší, ktorí ujdú do tmy alebo sa oprú o múr a ich krik rozozvučí okolitý vzduch."

„V tom prípade, ak hovoríš, že sme naozaj v patovej situácii..."

„Patová by bola, ak by mali problém aj tieto bytosti. My sme však držaní v šachu. A to v takom, že nám nepomôže ani obetovanie dámy. Bytosti v múroch môžu svojvoľne svetlo zažať i zhasnúť. A my s tým nespravíme nič."

„Takže naším najväčším problémom sú bytosti v tme. Stretol si sa s nimi a vyviazol si. A stále si nám nič nepovedal. Naozaj by ma zaujímalo, ako sa z toho dá dostať."

„Je to niečo, o čom nerád rozprávam. Súvisí to aj s pár schopnosťami, o ktoré som nikdy nestál. Musel by som začať od začiatku. A niektoré spomienky... nemám rád."

„Tak hovor."

„Nuž... Narodil som sa naozaj veľmi dávno. Presný rok ti nepoviem, no pamätám si časy, keď sme o démonoch a mimozemšťanoch pozerali čiernobiele filmy. Nemusíte mi veriť. Nezaujíma ma to. Ako dieťa som sa stal svedkom jednej nepeknej udalosti. Bol som v posteli, keď som počul divné zvuky. Noc. Ticho. A do toho škrabot, šuchot, dusenie, vzlyky. Vstal som a šiel k dverám. Nazrel som cez škáru medzi nimi a zárubňou. To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych. Nedokázal som kričať. Nedokázal som nič. Len som sa pozeral. Moja... mama... stála v obývačke, jemne zaklonená. Oproti nej veľké niečo. Nikdy som neprišiel na to, čo to bolo. Vlastne, ani som to zistiť nemohol. Neskôr pochopíš, prečo. Ústami to vťahovalo niečo, čo by som prirovnal energetickému toku. Mama postupne spriehľadnela až úplne zmizla. Zrazu sa všetko zmenilo. Alebo skôr drvivá väčšina. Nábytok, moja izba, oblečenie... Niečo ostalo, no väčšina sa vyparila. Miesto toho sa zjavovali nové veci. Divné bolo, že som si ich pamätal no zároveň nie... Dosť ťažko sa to vysvetľuje. Tajomný tvor zmizol. Do domu vošiel otec. Pamätal som si, že to bol môj otec. Ale zároveň som vedel, že nie je. Pamätal som si i tú ženu... Preskočíme túto časť. Skrátka a jasne, skončil som v decáku. A tam som znovu spoznával sám seba. Prišiel som o všetko. Neostalo mi nič. Veľa som zabúdal. A častokrát sa stalo, že ak som niečo spravil, zrazu akoby som to nespravil. Musel som niečo zmeniť, aby to ostalo zapísané v čase. Niekedy to bola maličkosť, ktorú som musel zmeniť, inokedy som musel zásadne zmeniť svoj deň. Spoznal som aj, že dokážem robiť rôzne kúsky. Ovládal som mágiu. Disponoval som ohromnou energiou. Bol som paradox. V súvislosti s tým, uvažoval som, že sa tak budem nazývať. Paradox. No znie to otravne. Teší ma, som Paradox. Pche... tak som uvažoval ďalej a ustálil sa na mene Necros. Nikdy som sa nenarodil. Nežijem. Som mŕtvy. Som Necros. Krátke, výstižné a možno aj trochu hrozivé. Ale to bolo dávno potom, čo som začal sa osamostatnil. Vtedy som bol známy ako Alex. A ako Alex som desil personál, ktorý nás mal na starosti. Ale boli to len drobnosti. Zmenilo sa to, keď prišiel priateľ a sok v jednej osobe. Vladimír. Izolovali sme sa od všetkých a robili sme si, čo sme chceli. Súťažili sme v tom, komu sa podarí niečo väčšie. No a on raz otvoril bránu a niečo vpustil do nášho sveta. Tieto bytosti sa ukrýval v tme. Vedeli sme si ich držať od tela. Boli ako pirane. Bojoval som s nimi a snažil sa ich dostať k nim domov. Miesto toho som ich vpustil ešte viac. Keď som bol na pokraji síl, prišla armáda, nahnala ich do debien a kamsi odviezla. Prežilo nás pár. Vlado to mal za sebou. Zabili ho medzi prvými. Presunuli ma do iného decáku. Keď som dospel, začal som podnikať a pripojil som kvapku svojich schopností. Zarezával som sa do časopriestoru a dosiahol, že už sa mi prestali opakovať momenty. Bol som bohatý, bol som veľkolepý."

Prerušil som ho.

„Alex Kozlov."

„Tak ma volali. Kozlov bola len prezývka. Začínal som totiž ako dodávateľ kozieho mlieka. No a ako časy išli, skončil som tu."

„Ako je možné, že stále vyzeráš takto mlado?"

„Nie je to fuk? Máme teraz iné problémy. Súvisí to s tým Krogenom... s tým všivavým Nexom. Tváril sa ako priateľ slabých a utláčaných, lebo ako vravel, rozumel im nakoľko bol jedným z nich. Ja vravím - kravina. Je to obyčajný zamindrákovaný blbec, ktorý je sklamaný, že sa nikdy nedokáže postaviť pred svojho otca ako chlap. Možno sa mýlim. No mali sme medzi sebou veľa konfliktov. Nebol dobrý. Ale nedá sa povedať, že by bol vyslovene zlý. Bažil po nesmrteľnosti, neporaziteľnosti, moci. A až to všetko dosiahne a stratí ďalší zmysel života, vtedy nastanú pravé problémy. Väčšie, ako máme my teraz. Preto som sa ho snažil zastaviť. A viem, že ho nemáš rád. Spolieham sa, že sa raz s ním dostaneš do konfliktu a ja budem na blízku, aby som mu vnoril meč hlboko do jeho arogantnej tváre."

„Teda... ty ho musíš mať poriadne v zuboch..."

Bol to zaujímavý, no nie moc poučný príbeh. Dal som mu ešte pár otázok, ale nikam neviedli. Neviem, čo mám robiť. Sedím na zemi, chrbtom sa opieram o stôl, tvár zaborená do dlaní. Necros stále niečo listuje v dokumentoch. Adam si už neviem koľký krát rozobral zbraň a znovu zložil. Anastázia upiera pohľad kamsi do diaľav. Nemec za chvíľu vychodí kruh. Doky s baterkou svieti do tmy. Svetlo prechádza krásne skrz, len niekedy sme zazreli sa niečo pohnúť. Tento objav nás rýchlo omrzel a doky to už robí skôr len preto, aby zabil čas.

Celkom rozumiem počínaniu bytostí v múroch. Začínam pociťovať miernu únavu a hlad. To je ich filozofia. Uštvať? Na čo? Na čo sa namáhať s naháňaním? Omnoho jednoduchšie a menej náročné je postaviť vás pred voľbu, akou smrťou chcete ísť, sadnúť si a počkať, až sa zbláznite alebo si vyberiete cestu, akou chcete z tohto sveta zísť.

Všetko ustalo. Zbraň ostala rozložená na stole. Nemec stojí na mieste. Prestalo šťukanie vypínača baterky. Necros stojí pri múre a takmer nezaujato ho pozoruje. Vidím, ako dvíha pravú ruku v koženej rukavici a pomaly sa ňou približuje k múru. On to vzdal ako prvý? Nemec urobil niečo, čo by som od neho nikdy nečakal. Vybehol a chytil Necrosa za ruku. Nedokázal však zastaviť a celou silou narazil do múru. Všetci zatajili dych. Bolo to ako spomalený záber. Necros ho drží za kombinézu a ťahá ho od muru. No je neskoro. Múr vťahuje dnu Nemcovu ruku. Priskočili aj trojičky a ťahajú Nemca za druhú ruku. Nemec kričí, aby sme ho zabili. Ja utekám a chcem pomôcť, ale už sa nie je kam postaviť. Priestor okolo Nemca je plne zaprataný. Začul som divný zvuk. Všetci štyria ležia na zemi. Nemec vrieska, Necros zhadzuje svoj dlhý kabát, z ktorého sa dymí. Anastázia trhá akúsi handru a skláňa sa k Nemcovi. Necros ju odhadzuje a mečom zamedzuje prístup ostatných k umierajúcemu. Celé telo má ovešané zbraňami. Dokonca takými, aké som doposiaľ nepoznal. Myslel som si, že chápem Koltovo znepokojenie. Nechápal som. Ale teraz už chápem. Vyzerá, akoby sa chystal bojovať sám s celou touto hnusnou planétou. A teraz tu stojí, s ligotavým ostrým mečom v ruke. Rýchly pohyb. Krik ustal. Na zemi sa zväčšuje kaluž krvi. Anastázia strieľa a Necros klesá. Zvalil sa vedľa kaluže a snaží sa od nej odsunúť. Pribehol som k Nemcovi a zahľadel sa do kaluže. Ostatní sa pridávajú k nám. Naťahujem ruku. Chcem sa dotknúť tej mláky. Čo je na tej mláke? Oceľové prsty mi takmer rozmliaždili zápästie. Necros, postrelený, zomierajúci, ma zastavil. Zahanbil som sa sám nad sebou. Anastázia mu oprela zbraň o čelo. Tá nenávisť, aká jej sršala z tváre... Arnold jej však zbraň vytrhol. Odtiahol Necrosa ďalej a čupol si k nemu. Doky mu skontroloval ranu po výstrele, zmeral pulz, skúsil, či dýcha a konštatoval smrť. Je nás o dvoch menej...

Všetci svorne stupňujeme svoje úsilie nájsť riešenie situácie. Čítame dokumentáciu, avšak je písaná v archaickej znakovej sade a tej nerozumieme ani za mak. Jediný, kto to vedel čítať, zjavne leží mŕtvy na zemi. Rovno mne za chrbtom. Nikto z nás sa na mŕtvych nechce ani len pozrieť. Je to neželaná pripomienka toho, čo nás ešte len čaká. Anastázia uznala, že je na tom psychicky zle a tak sa vzdala každej zbrane, ktorú pri sebe mala. Samozrejme. Mohla by zobrať niečo od Necrosa. No väčšina týchto zbraní je pre nás záhadou.

Čas postupuje. Horlivosť nás vyšťavila. Stojím pre múrom napravo od vyústenia do tmavej chodby a uvažujem, aká smrť by bola príjemnejšia. A hlavne rýchlejšia. Tá v múre sa mi nepáčila.

„Je to voľba. Najhoršie väzenie pre človeka. Ak by si dostal jednu možnosť, povedal by si si - skôr či neskôr to prísť musí. Teraz však stojíš pred dvoma cestami a ty nevieš, kam spraviť ten krok. Odkiaľ prijať úder."

Ostal som ako obarený. Ten hlas... Prudko som sa otočil. Adam podopiera Anastáziu, tá v mrákotách upiera zrak na postavu vo svetlom odeve a ovešanú zbraňami. Necros.

„Anastázia - nechcem sa ti pomstiť. Dokonca ťa chápem. Ak o to stojíš, bol by som rád, ak by sme mali zase taký pekný vzťah ako do toho incidentu - každý si robí svoje a o toho druhého sa nestará."

Zasmial sa. Na mŕtveho je v ňom dosť života.

„Ako som povedal, toto miesto je väzenie. Preto sú tu podmienky vhodné na život a zakázaný vstup. Posielali sem všetkých väzňov, ktorí boli príliš nebezpeční pre Zem. Podľa záznamov by sme sa nemali dostať od lode až sem bez toho, aby sme niekoho stretli."

„Kde teda všetci sú?"

„O tom záznamy mlčia."

„Kto tie záznamy viedol?"

„Dobrá otázka..."

Necros sa rozhliadol po miestnosti. Niečo hľadal. Zacítil som záchvev nádeje. Pristúpil k stolu, chytil jeho dosku a vyvrátil ho. Hodil sa na zem a štvornožky sa pohyboval po miestnosti. Strnul. Usmial sa a postavil.

„Horgi, fačeio do, krpa te!"

Neviem, čo si od toho sľuboval, na tvári sa mu však zračilo sklamanie. Otočil sa.

„Mám odpoveď na tvoju otázku. Ľudia sem nepricestovali raketami. Celý vesmír je pretkaný časopriestorovými trhlinami, o ktorých hovoríme, že sú to brány do iných dimenzií. Kedysi dávno boli tieto trhliny presne ohraničené a uzamknuté. Fráza, ktorú som tu predniesol, ju mala odomknúť. Neuvedomil som si však, že jej druhá strana bola zničená. Neotvorí sa. A ak by sa otvorila, je ťažké povedať, kde by sme skončili. Takže väzni boli privádzaní sem a zároveň tadiaľ chodila i stráž. Strážcovia písali záznamy. Dozerali na chod. Čo sa dialo potom, sa môžem len domnievať. Posledný záznam pochádza z roku 2021. Podľa neho bol spustený protokol „akési" číslo. Zoznam protokolov som nenašiel. No bude to súvisieť s koncom života tu. Prakticky s vyhladeným planéty."

„Takže tieto bytosti, čo nás tu trápia hladom, smädom a strachom o život sú len väzni?"

„Tieto bytosti budú mať niečo spoločné s protokolom. Nie sú vôbec vedené v záznamoch väzňov. Aspoň som ich tam nenašiel. Plus fakt, že keď som takmer zomrel v decáku, písal sa rok 2017."

Anastázia takmer padla na zadok.

„Ty si z roku 2017?!"

„Nie... v tom roku som len žil. Ja som sa nikdy nenarodil. No vo variante vesmíru, keď som sa narodil, bol som narodený v roku 2000. Presne 1.1.2000."

„Ale... to nie je možné... to by si musel mať... vyše tristo rokov!"

„Prečo ťa to prekvapuje? Ma-Rius Nex má takmer štyritisíc rokov."

„Ale on nie je človek!"

„Ani ja už nie som."

Do debaty som zasiahol a jemne ju usmernil.

„Dobre. Takže vieme, čo sú zač tí v tme. Ale čo sú zač tí v múroch?"

„Prekážalo by ti, ak by som prebral zodpovednosť za životy tu prítomných?"

„Ber si ju... Mne to nemyslí."

„Super."

Necros priam žiari. V tvárach prítomných je vidieť očakávanie.

„Takže Doky - odober vzorky krvi. Nechytaj sa ich rukou ani len v rukavici. Chcem, aby si sa pokúsil určiť, o aký jed sa jedná a či na to jestvuje protilátka. Kolt, v tej debne máš určite nejaké zaujímavé hračky na sken, prieskum a veci podobné. Vybaliť, použiť. Všetci bez úloh ti pomôžu. Kapitán, ak bude situácia nezvládnuteľná, zastrelíš ma. S touto zbraňou, mier na hlavu. Neprestavuj."

Odovzdal mi zbraň, ktorú sme ukoristili z pirátskej lode Síliov. Všetci sa pustili do svojej práce. Necros opäť zaujal svoju pozíciu pre múrom. Zdvihol pravú ruku a pomaly ju približoval k múru. Videl som, ako sa omietka rozvlnila. Vtedy zastal. Chvíľu skúmal stenu a potom ruku spustil.

„Rozumiete mi? Vieme spolu komunikovať? Alebo ste len zvery uzavreté dnu a čakáte len na to, aby ste sa nažrali? Ako dlho ste tu? Prečo som o vás nenašiel záznamy? Ak mi rozumiete, naznačte mi to. Trebárs spravte znovu ten kúsok s vlniacim sa múrom."

Na chvíľu sa odmlčal a čakal. Nič sa nedialo.

„Dobre. Trebárs ste dravce, ktoré sú inteligentné. Trebárs mi rozumiete a predpokladáte, že najlepší spôsob, ako nás dostať je zaujať polohu mŕtveho chrobáka. Či je to tak, vieme veľmi ľahko zistiť. Toto... {dvihol ruku a vo mne zastalo srdce} je spínač, ktorým odpálim kilo solomitu. Aby bolo medzi nami jasné, asi neviete, čo to solomit je. Stačí gram, aby som odpálil túto miestnosť. A ja tu mám rovné kilo. To je tisíc gramov. Vypočítajte si to. Každopádne, po výbuchu tejto veci nemáte najmenšiu šancu na prežitie. A teraz určite už viete, čo po vás chcem."

Zopakoval to ešte raz, ale v trochu inom jazyku. Stará angličtina. Otočil sa na päte od steny. Tá ostala bezo zmeny. Prešiel asi doprostred miestnosti. Tam zo seba zhodil skoro všetky zbrane. Nechal si len meč, dlhý nôž, dve jednoduché strelné zbrane a na dôvažok položil na stôl tubu solomitu. Všetci sme to pozorovali s desom v očiach. Veril som, že blufuje a ešte stále dúfam, že je to tak, nech sa už chystá na čokoľvek. Postavil sa pre tmu. Zavrel oči. Netuším, čo sa mu preháňa hlavou ale presne viem, čo má v pláne. Vojde do tmy a ak bytosti v múroch nechcú zomrieť, zažnú. Čo ak nerozumejú? Necros v jednej ruke drží zatlačený spínač. Poistka je von. A on, s mečom v ruke čepeľou prehodenou cez plece sa zhlboka nadýchol, otvoril oči a vošiel dnu. Okamžite, ako vošiel do tmy, zmizol. Chvíľu sa nič nedialo...

Necros sedí na zemi, poškriabaný, s mečom od akejsi čiernej tekutej látky. Krvácanie sa mu už zastavilo. S úsmevom sa na mňa pozrel a hovorí:

„Nezažali."

„Nevrav."

Anastázia mu horlivo ošetruje zranenia. Všetci vieme, že je to zbytočné. Ale vidíme aj to, že sa mu touto formou snaží ospravedlniť. Necros správne tuší, že brániť sa by bolo zbytočné. Ba čo viac, povedal by som, že si to tak trochu v tichosti užíva. Pamätám si, ako som bol raz zranený od šrapnela a bola to práve Anastázia, kto sa ma snažil udržať pri živote. Zopakoval by som si to.

„Môžeme teda predpokladať, že tu inteligencia nehrozí. Môžeme teda pracovať na svojej záchrane a dúfať, že sa nám nič nestane."

Pristúpil Doky.

„Mám dobré správy. Ich krv nie je čierna. Obsahuje len viac zložiek, ktoré jej pridávajú na tmavom odtieni. A čo sa týka mäsa? Nenašiel som žiadne parazity ani nič, čo by nás mohlo ohroziť."

To bola fakt dobrá správa. Totižto Necros z tmy nevyšiel sám. Pred ním totiž vyleteli dve mŕtve telá bytostí z tmy. A zatiaľ, čo sme si pochutnávali na ich uvarenej verzii, tma vibrovala. Bytosti boli besné od zúrivosti a sám Necros povedal, že teraz by sa tam určite neodvážil. Odfrkol a povedal:

„Oni môžu zožrať všetko, ale ak sa postupnosť obráti, sú z toho na nervy."

Dojedli sme. Doky pokračuje vo výskume. Kolt skúma steny, prostredie.

„Necros?"

„Áno?"

Asi som ho vytrhol z myšlienok, pretože sa strhol, akoby doňho niekto bodol.

„Tak ma napadlo. Ten signál, čo sme zachytili... odkiaľ vychádza?"

„Neviem, najskôr z nejakého zariadenia."

„Lenže... Ako sa tak obzerám, vidím len svietiť svetlá. Počítače sú bez šťavy."

„Ou... Máš pravdu. Pokračuj."

„Vieme, že signál vychádza z tejto budovy. Ak sú tieto bytosti hlúpe, prečo počítače nefungujú?"

„Mohli byť inteligentné. No za ten čas, čo sú tu, zhlúpli a inteligencia sa zmenila na inštinkty. Považujem to za nepravdepodobné. Ale je tu ten signál. Ten signál nás mal zrejme nalákať."

„Prišiel som na to isté. Ale ak to nespustili bytosti v múroch, bytosti v tme to neboli určite, komu vďačíme za túto pozvánku?"

„Možno tu je niekto tretí."

„Niekto, kto prežil."

„A potrebuje pomoc!"

„Ale kto by tu prežil tristo rokov? Nenašli sme predsa žiadnu loď."

Necros sa prudko otočil ku Koltovi.

„Vysleduj signál!"

Kolt okamžite zanechal svoju činnosť a spustil radar. Netrvalo dlho a našiel výsledok.

„Signál vychádza spod nás."

Necros sa začal prehrabávať v debne. Vybral odtiaľ asi štyri trhaviny a položil ich na zem. Odpálil ich a uprostred miestnosti sa zjavila diera. Nahliadol dnu.

„Je tam svetlo."

Skôr, ako ktokoľvek stihol niečo spraviť, on už mizol v diere.

„Tomu neverím! Carmea Iša!"

Lano leží skrútené na zemi. Necros vyzerá ako dieťa, ktoré dostalo nejakú sladkosť. A na zemi sedí Carmea Iša. Carmea nie je prvé meno. Je to oslovenie. Nezáleží na pohlaví, muž či žena, vždy je to Carmea. Je to druh Carmenov. To, že ju tu vidím, ma skutočne potešilo. Oni sú technologicky vyspelí. Vedci, architekti, objavitelia, vynálezcovia. Nejestvuje Carmen, ktorý by nebol kapacita vo svojom obore. Napriek tomu pociťujem jemné záchvevy znepokojenia.

„Ahoj Carmea Iša. Dávno sme sa nevideli."

„Naposledy to bolo kedy? Tesne pred vojnou?"

„Nie... vojna sa už začala, keď sme sa stretli. Poliala si ma nejakou tekutinou."

„Ach áno... Kyselina pre jeden pokus."

„Vyšiel ti?"

„Nie, nemala som kyselinu."

Bolo to zvláštne. Všetkým nám išlo o život a predsa, rozhovor ich dvoch prebiehal ako na čajovom večierku. Akoby sa navzájom napĺňali nádejou.

„Určite si tu strávila dosť času."

„Podľa vášho času asi tak sedem dní. A čo vy?"

Necros sa pozrel na komunikátor.

„O hodinu začneme siedmy deň. Povedz... čo si si tu všimla? Na čo si prišla?"

„Tma je strašná a steny tiež. Nič viac neviem. A čo vy? Prišli ste na niečo?"

„Hlavne na to, že mäso z netvorov v tme je celkom dobré. A že bytosti v stenách vypúšťajú jed."

„Vy ste to jedli?"

„Ale predtým sme to podrobili testom."

„Vy ste to dokázali zabiť? Ako?"

Ozval sa Doky:

„Necros - mečom."

Iša sa pozrela na Necrosa. Zjavne tomu nedokázala veriť. Ale ďalej sa nepýtala.

„No a čo ste podnikli ďalej?"

„Skúšal som s nimi komunikovať. Ale zjavne nedokážu odpovedať. Predpokladám, že ani nerozumejú, čo som sa im snažil povedať."

„Alebo ti len nerozumeli."

„Urobil som pokus s bombou a nechytili sa na to. Asi nie sú dosť inteligentní na to, aby pochopili, čo sa deje."

„Alebo to len nepochopili. Kto vie, ako sú tu dlho zavretí?"

„Asi tristo rokov."

Ďalšia debata sa týkala hlavne zistení a toho, čo sa dialo po tom, ako sme sa sem dostali. Keď sa to celé prebralo, nastalo na chvíľu ticho.

„Neskúsil si dostať do múru nejakú sondu, mikrofón, kameru?"

Carmeni. Čo dodať. Zhodnotia, čo všetko je k dispozícii a prídu so záverom, ktorý by nás asi nikdy nebol napadol. Najskôr mi to prišlo ako hlúposť. Ale Necros sa ticho postavil a presunul sa k debne. Vybral z nej malú guľôčku o priemere približne tri centimetre. Naša malá sondička s mikrofónom a kamerou. Prikročil k múru. Postavil sa blízko. Povrch sa rozvlnil. Hodil sondu a tá v múre zmizla. Presunul sa k počítaču, prepojil ho so svojim komunikátorom a vyvolal obraz a zvuk. Zvuk bol kvílivý. Človeku sa z neho vtískali slzy do očí. Obraz ukázal len niečo, čo pripomínalo humanoidné bytosti v bazéne. Necros prehovoril do mikrofónu.

„Počujete ma?"

Nič. Ticho.

„Do you listen me?"

Tomuto som ani nerozumel. Zrejme stará angličtina. Obraz sa rozhýbal. Jedna z bytostí sa priblížila k sonde a pozrela sa na ňu. Videl som, ako Necros a Iša strnuli.

„CARMEA?! Sai do leu Carmea?" {Carmen? Vy ste Carmeni? - preklad dokladám po dodatočnom rozhovore s Necrosom}

Iša sa ku mne otočila a povedala:

„Sú to Carmeni. Nerozumiem tomu, ale je to tak."

A asi mala pravda. To, čo povedal Necros mohla byť otázka v carménčine. A bytosti zareagovali. Plávali v tom priestore, štuchali do seba. Ako ukazovala sonda, priestor bol úzky a podlhovastý. Ledva sa tam vedľa seba dokázali postaviť dvaja Carmeni. Ale boli akýsi iní... Necros sa začal rozprávať s Išou.

„Čo to má znamenať? Ako sa moji druhovia dostali do toho múru?"

„To ti ja nepoviem. Nie teraz. Mám istú teóriu, ale zatiaľ je pritiahnutá za vlasy."

„Počúvam."

„Pamätáš sa na malú skupinu Carmenských bojovníkov, čo sa stratili na Sahare? Viedol ich Carmea Orkša."

„Pamätám si to. Hľadali sme ich neviem ako dlho a bez úspechu."

„Myslím, že sa na nich pozeráme."

„To nie je možné."

Necros opäť prehovoril do mikrofónu. Rozhovor zaznamenávam už preložený, priebežne mi ho preložila Iša.

„Carmea Orkša?"

Na obrazovke zastal pohyb.

„Carmea Orkša je váš veliteľ. Môžem s ním hovoriť?"

Nič. Nehýbu sa.

„Je medzi vami Carmea Orkša? Rád by som s ním hovoril. Nechceme byť s vami v konflikte. Chceme sa s vami dohodnúť. Preto žiadam, aby Carmea Orkša predstúpil."

Len tam tak stoja. Sledujem monitor a čakám. Ostatní, samozrejme tiež. Cítim, že sa blíži rozuzlenie situácie. Už to snáď dlho nepotrvá. Sme väzňami bytostí, ktoré nás môžu zabiť jednoduchým zamedzením prístupu energie k žiarovke. A to stále nechcem ani pomyslieť na to, čo sa stane, ak zlyhá samotná žiarovka. Sledujem muža v plášti.

„Necros? Môžem ťa vyrušiť?"

„Samozrejme."

„Ty by si nás nevedel previesť tmou? Veď máme čím svietiť."

„Máme. Ale nedostal by si sa ďaleko. Útočia zo všetkých strán. Zbytočne budeš svietiť dopredu, keď ťa dostanú zozadu."

„Ale ty by si nás mohol previesť."

„Ledva som ubránil seba. Ak by som mal prejsť len s jednou osobou, stratil by som ju."

Neviem... Čo urobiť, aby sme všetci vyviazli?

„Ak sú to Carmeni, prečo nekomunikujú?"

„Sú tam už dosť dlho. Zabudli jazyk alebo príšerne zhlúpli. Zbláznili sa. Alebo im niečo spravili, kvôli čomu nie sú schopní komunikovať. Alebo len komunikovať nechcú. To mi pripadá ako najpravdepodobnejšie. Neviem, čo robiť. Musíme nadviazať kontakt a prísť na to, čo chcú. Čo je ich cieľ. Ak je ich cieľom zničiť nás, tak s najväčšou pravdepodobnosťou budeme mať omnoho väčšie straty."

Tento rozhovor mi stačil. Jedinou cestou je sonda v múre alebo kde to je. A Carménčina. A sú tu len jediné dve bytosti, ktoré ten jazyk poznajú. Necros sa opäť začal prihovárať ku Carmenom v múre.

„Carmea Orkša. Je medzi vami? Túto technológiu poznáte. Stačí len prehovoriť, budem vás tu počuť. No tak, priatelia... Ja a Ma-Rius Nex sme bojovali za to, aby vás ľudia prijali. Bojovali sme za to, aby vyšla najavo pravda a útokoch. Usilovali sme sa, aby ste mohli medzi nami slobodne žiť. Ak sa dobre pamätám, Ma-Rius a Carmea Orkša spoločne bojovali bok po boku. Máme tu ľudí... Máme tu dokonca Carmenku. Carmea Iša. Carmea Orkša ju určite pozná, určite o nej počul. Bola jedna z prvých, čo pristáli na zemi. Čo sa stalo? Ako ste sa sem dostali? Uväznili vás? Ľudia? Preto so mnou nekomunikujete? Preto ma ignorujete? Boli to ľudia, čo vám ublížili? Prisahám, že som presne ten človek, ktorý by to nikdy nedovolil."

„Som si istá, že ťa vnímajú. Že ťa počúvajú."

„Na základe čoho súdiš?"

„Vidím ich mimiku. Keď rozprávaš, počúvajú. Ale prečo nereagujú?"

„Možno nechcú dohodu... možno..."

Necros sa neprítomne pozrel na Išu a na chvíľu sa zamyslel. Znovu sa obrátil k monitoru a prehovoril.

„Vy nechcete dohodu... Vy nechcete komunikovať. Vy nechcete pochopenie. Vy chcete skončiť. Vyslobodenie. Preto ste ma nezastavili. Vy ste chceli výbuch. Chcete zomrieť. Je to tak? Chcete zomrieť? Preto ste nás nezabili. Držíte nás v strachu a dúfate, že spravíme hlúposť. Ale my sa báť nebudeme! My budeme vzdorovať! Prežili sme horšie veci ako je banda zdegenerovaných Carmenov, ktorí ani nedokážu odpovedať. Carmea Orkša? Si zbabelec."

Vidím, ako Iša zbledla. Ledva dýcha a čaká. Carmeni v múroch už nepredstierajú ľahostajnosť, apatiu či vlastnú hlúposť. Počuli každé jeho slovo. A teraz vibrujú všetky múry, vyzerá to, ako keby ste hodili do vody niekoľko kameňov odrazu. Monitor sa hemží postavami. Uraziť hlavného vodcu bola možno chyba. No mali sme čo stratiť? Ja som sa stále bál len jednej veci. Že o všetkých prídem. Cez telá Carmenov si prekliesnil cestu chudý, vysoký zničený pokiaľ môžem povedať muž.

„Carmea Orkša? Vyzeráš hrozne. Ako sa máš?"

Carmen na nás hľadí skrz monitor a až sem cítiť tú zlosť, ktorá z neho sála.

„No tak... Nemá zmysel predstierať. Vy nás počujete a vy mi rozumiete. Možno rozumiete i ľuďom. Avšak z úcty k tvojmu druhu ostanem pri carménčine. Môžeme tu na seba vzájomne zazerať, alebo môžem vybrať zbraň a garantujem ti, že tu neostane nikto, kto by vaše trápenie skončil."

Carmen podišiel blízko k sonde. Sklonil sa k nej tak, že jeho stará, zúbožená, strápená tvár bola groteskne roztiahnutá cez celý monitor. Bolo to, ako pozerať priamo do pekla.

„Niet inej cesty."

Ten hlas! Akoby mi niekto vŕtal zubárskou vŕtačkou priamo do lebky.

„Vždy je inej cesty. Povedz, čo chceš a nájdeme východisko z tejto situácie."

„Znič to tu."

Necros si sadol do kresla a ponoril si tvár do dlane. Prstami druhej bubnoval po elektronickom pulte na ovládanie netuším čoho. Melódia toho, čo si vyklepkával vo mne vzbudila dávno zabudnutú spomienky. Bol to jeden z veľkých útokov. Prišiel som tam o veľa priateľov. A asi aj o časť duše. Cítil som vtedy veľký strach. A príšernú bezmocnosť. A to isté cítim aj teraz. Cítim sa stratený. Už nie som veliteľom tejto skupiny. Ako sa dokážem pozrieť svojim ľuďom do očí? Nedokázal som ich zachrániť. Nedokázal som zabrániť tomu, aby sme neprišli o Nemca. Som hodný svojej funkcie? Pomaly kráčam k múru. V ruke držím granát. Vyťahujem poistku. Odpočet sa začal. Ešte dva kroky a som dnu... Čosi mi takmer rozdrvilo rameno. Skrútilo ma to. Pozerám sa do Necrosových očí. Neviem, čo v nich vidím. Vzal mi granát z ruky a pozrel sa naň. Posadil ma do kresla, kde pred chvíľou sedel. Odpočet je stále pokračuje. Ostáva možno len okamih. On však ten granát drží a čaká. A čakáme všetci. A to, čo nasledovalo ďalej bolo skutočne neuveriteľné. Granát vybuchol. Prisahám, že som videl šrapnely, ako sa rozletujú, ako sa zastavili a ako spútané neviditeľnými okovami sa vracajú nazad. Celé to vytvorilo guľu, ktorá sa zmenšila a rozpadla na prach. Necros, popolavý, spotený, akoby ostarel o celé storočia. Klesol na koleno, predklonil sa, rukami sa zachytil zeme a sťažka dýchal. Klesal k zemi a chrčal. Okamžite sme ho obkolesili. Doky sa pustil do práce. Vrážal do neho injekciu za injekciu, Anastázia ho chladila vodou, my ostatní sme ho len držali. Už sme zažili, keď z ničoho nič vyskočil a udrel. Nie úmyselne, skôr pudovo. Ak by to spravil aj teraz, o niekoho by sme zas prišli. Necros otvoril oči. Natiahol sa ku mne a siahol mi do vrecka na veste. Vybral odtiaľ kúsok koreňa, ktorý sme vzali do zásoby na inej planéte. Dokonalý zdroj energie. Zmizol v ňom veľmi rýchlo. Nech už spravil čokoľvek, strašne ho to vyčerpalo. Ako dokázal zabrániť granátu, aby nás všetkých zničil? Posadil sa a rozhliadol sa.

„Vieš, kapitán. Mohol si si všimnúť, že autority neuznávam. Hlavne z toho dôvodu, že si musíš moju úctu skutočne zaslúžiť. A ty si to dokázal. Teraz je však rad na mne."

Postavil sa a pozrel sa na monitor. Nadýchol sa a prekvapujúco pevným hlasom prehovoril. Carmea Iša po každom jeho slove upadal do stále väčšieho šoku. Pri preklade pôsobila dojmom, že sa zosype.

„Carmea Orkša, našiel som riešenie. Nedovolím ti aby si zničil mojich priateľov. Som muž, ktorý sa drží pár pravidiel a tie nikdy neporuší."

„Počúvam tvoje riešenie."

„V tej debne je veľmi silná bomba, ktorá je schopná zničiť planétu. Pri určitej konfigurácii. Spustím ju, odpálim ju a vyslobodím vás. Mám však jednu požiadavku."

„Počúvam."

„Chcem, aby ste rozsvietili svetlo odtiaľto až von. Až budú všetci v bezpečí mimo dosah bytostí v tme, budú ma kontaktovať. A ja to odtiaľto odpálim. Ostanem tu a zničím celú túto budovu."

„Nikto nikam nepôjde. Zomrieme tu všetci."

„Alebo zničím zdroje svetla, zomrieme len my a vy si tu môžeme tvrdnúť až kým sa nenájde zas niekto dostatočne schopný dorozumieť sa s vami. Je to vaša voľba."

Nastalo ticho. Orkša váha. Pozerá sa na nás z monitora svojimi nenávistnými očami.

„Si ochotný zomrieť, len aby si zachránil tých, ktorých nazývaš priateľmi?"

„Sú mojou rodinou. A pre rodinu vytrhnem svet z pôdy aj s koreňmi, obrátim ho hore nohami a rozdupem ho. Som protivník, proti ktorému nemôže nikto vyhrať. Svety okolo mňa sa rútia ale ja stále stojím a zrútite sa i vy."

„Dodržíš svoje slovo? Zničíš to tu?"

„Už som povedal. Nikto z vás to neprežije. Rozsvieťte svetlá. Dajte mojej rodine slobodu."

Carmea Orkša natiahol ruku. Jeho dlaň prekryla celý monitor a nastala tma. Čakáme, čo bude ďalej. Necros stojí a sála z neho sila.

„To nemôžeš spraviť. Ostanem tu ja..."

„Nie sme na lodi. Možno si kapitán, ale tu sa nič nepotápa. Ja to prežijem. A toto je jediná cesta, ako z toho von."

„Ako chceš vyviaznuť?"

„Nastavím časovač. Ja cez tmu prejdem. Vy nie. Preto musíte ísť za svetla. Nemca tu nechajte. Je zničený a plný jedu."

Chodbou preniklo svetlo. Necros si sadol do kresla. Ešte teraz vidím jeho sebavedomý úsmev, pohŕdavý štýl sedenia a výraz tváre hovoriaci niečo ako - aj tak som vás nikdy nemal rád. Pravý blázon.

„Choďte. Skôr, než si to rozmyslia."

Obrátil som sa k jednotke a vykročil som. I keď to ostatní možno neschvaľovali, pridali sa ku mne. Anastázia spravila niečo neuveriteľné - rozbehla sa k Necrosovi, objala ho a dala mu bozk na líce. On spravil niečo neuveriteľnejšie a nemožné - nechal ju. Prvý krát som sa o nás nebál. Bál som sa o neho. On neplánuje odísť. Neplánuje sa zachrániť. Nech už má v pláne čokoľvek, padne tu spolu s nimi... A ja viem, že ak by som sa rozhodol ostať ja, rozhodli by sa tak aj ostatní. A to nemôžem dovoliť. Pokračoval som a Anastázia sa k nám pridala. Prvý krát som ju videl červenať sa. Prechádzame chodbou a vzďaľujeme sa Posledný krát som sa obzrel. Necros mi mávol a odrezala nás od neho tma. Zbohom starý priateľ...

Vychádzame na denné svetlo. Nikdy v živote som si neuvedomil, aké je svetlo z hviezd, úžasné, osviežujúce. Žiaľ, napätie zo mňa neopadalo. Vediem všetkých ďalej od budovy. Volám Necrosovi na jeho komunikátor a oznamujem mu, že sme už von. On odpovedal, že stretneme. V mojom komunikátore zašumelo a signál bol preč. Čakali sme, že vybehne von akoby ho naháňali armády sveta. Miesto toho krátko po ukončení kontaktu nastal výbuch. Strechu budovy dvihlo do vzduchu, nasledovali ju plamene. Okná vyrazila tlaková vlna. Všetci sme stáli ako pribití k zemi, na ktorej sme stáli. Odpálil to... bez odpočtu... Plamene, dym, otrasy, niekoľkonásobné výbuchy... hotové peklo. Zabudnite na výbuchy, ktoré poznáte z filmov. Toto bolo... hrozné. Nikto to nemohol prežiť. Múry sa rútia, skaly drvia, vzduch je vriaci. Epicentrum má niekoľko tisícok stupňov. Je to najnebezpečnejšia a najničivejšia bomba, s akom som kedy prišiel do styku. Toto divadlo trvalo snáď celú večnosť. A nebyť toho, že viem, čo sa za tým skrýva, bolo by to nádherné. Lenže my sme prišli o priateľa. Obetoval sa, aby sme my mohli žiť... Je preč. Neviem, ako dlho sme tam boli. Možno niekoľko desaťročí... Ja cítim, že už nevládzem.... som unavený. Neustále boje. Neustále konflikty. Áno, je pravda, že som zažil mnoho pekného, ale tie zlé veci majú akosi väčšiu váhu... Necros... Podivná figúrka. Vždy vzpriamený, hrdý a nepríjemný. Arogantný. Považovaný za hrozbu nás zachránil... Všetci sme mu zaviazaní... Obzrel som sa po svojej skupine. Všetky tváre mali výraz smútku. Anastázia dokonca plakala. Pristúpil som k nej a objal ju. Zmizla mi v náručí. Bol to ťažký čas. Najmä na psychiku. Chcel som vydať príkaz na cestu k lodi, no nemohol som. Stále som čakal, že vyjde z plameňov. Pristúpil k nám doky.

„Všetci sme videli, ako ho vyčerpal granát. Toto prežiť nemohol... Obetoval sa za nás. No určite sa o nás už boja... mali by sme vyraziť."

„Bezo mňa?"

Všetci sme poskočili meter päťdesiat. Rozbehli sme sa za hlasom a zastavil nás múr neviditeľnej sily. Stál pre nami. Dymilo sa z neho, vlasy mal obhorené, ale stál pred nami. V tom svojom kabáte, kožené rukavice, meč pri páse, nože, komunikátor na ruke a z pod kabáta trčali pažby rôznych zbraní. Potrhané rukávy, celé od krvi, ale koža pod nimi sa javila byť v poriadku.

„Čo keby sme vykročili k lodi? Istotne na nás čakajú."

No a čo nasledovalo po tom? Prišli sme k lodi. Už sa o nás báli a zástupca práve viedol tým zabijakov smerom k výbuchu. Išli si po nás. Iša nám popísala kde stála jej loď a leteli sme sa tam pozrieť. Stopy na zemi svedčili o odlete lode. Nepočkali na ňu. Neprekvapilo ju to. Vravela, že to boli posledné slová, ktoré vykríkla do vysielačky. Napriek tomu je smutná. Nuž, aspoň dočasne sa stala členom našej posádky. Necrosove kroky mierili priamo do jeho kajuty. Ako sa tam zavrel, tak tam ostal. Vravel, že je dosť vyčerpaný a musí sa z toho vyspať. Takže dalo by sa povedať, že koniec dopadol o niečo horšie ako dobre ale aspoň to nebola úplná katastrofa. A ja mám nad čím uvažovať. Hlavne nad sebou samým. Som hodný ďalej viesť svoju posádku?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?