reklama

Indiánka

Ako začať? Môj príbeh, obávam sa, všetci poznáte. V konečnom dôsledku, mali ste príležitosť sledovať každý môj pohyb ako pod drobnohľadom. V prípade, že o mne počujete prvý krát, prečítajte si aj predošlé príbehy. Zhruba opísané bol som človek, stal som sa týmto... monštrom a to sa má zmeniť. Netvor opustí svet. Neviem, ako vy, ale mne za ním smutno nebude. V prípade, že by boli nejaké výhrady (o čom si dovolím pochybovať) mi to oznámte, uvidíme, čo sa dá urobiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Od porážky upírov už nejaký ten čas uplynul. No chuť na krv nechce odísť. A tak, keď už sú upíri preč, Ostala len jediná krv. Ľudská. Nezabíjam len tak bezhlavo. Mám svoje teritórium a ak v ňom uvidím človeka (respektíve jedného z posledných upírov) proste ho napadnem. Akonáhle je hoci len krok ďalej od hranice, môže si robiť čo chce. No len čo túto hranicu prekročí, už ho nikdy nikto neuvidí. Ostatné zožerú vlky. Stačil som sa s nimi takpovediac skamarátiť. Ako domáci miláčikovia nie sú bohviečo, no je s nimi sranda. Dokážeme sa zhovárať celé hodiny. Nikdy ma ten ich sarkazmus neomrzí. Nedokážem vám povedať, čo je to za rasu vlkov. Sú veľké, ako mladé čierne, dospelé veľmi tmavomodré, staré jedince sivnú. A mimochodom - ak na nejakého z nich narazíte a budete mať šťastie, že ste mimo ich záujmu i keď o vás vedia, neurobte tú chybu a nenazvite ich psom. Berú to ako nesmiernu urážku. Nenávidia ľudí, lebo si podmaňujú svet strojmi a plotmi a narúšajú kolobeh života. A tieto vlky nenávidia každé jedno domáce zviera lebo veria, že pomáhajú ľuďom v ich diele. V očiach vlkov nie sú o nič lepšie ako samotní ľudia. Vravia, že som iný. Keby si vedeli predstaviť, ako majú pravdu...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vybral som sa na lov a našiel jaskyňu. Dosť ma to prekvapilo, nevedel som o nej a naisto viem, že teritórium som neopustil. Vošiel som dnu a rozhodol sa nájsť koniec. Kráčal som snáď celé hodiny. Žeby to bola jedna z chodieb to podzemného úkrytu v ktorom sme boli zastrčení toľké roky? Moje oči prerazili tmu akoby ani nebola. Vlastne, keď už sme pri tom, neviem čo je to tma. Vidím rovnako dobre cez deň, i v noci. Stačí mi jediný fotón a vidím rovnako jasne, akoby to tu bolo celé vysvietené. Tak som aj zbadal rodinku pri skalnom múre. Muž, žena, potomok. Netreba sa zakrádať, žiadne taktiky. Stačí skočiť a... čo to má znamenať? Kam zmizli? Kam sa, dočerta, vytratili? Obzerám sa a neverím svojím dokonalým očiam. Žeby dokonali? Pred chvíľou tu boli! A skôr, ako som sa stačil jedného z nich dotknúť, sú preč! Obzerám sa a plný nervozity (pekne hlúpy pocit, akoby som nemal nič lepšie na robote ako sa nechávať opantávať emóciami). Kam sa podeli? Ako som sa tak otáčal, pohľad mi ustal na ženskej tvári. Dovolím si povedať, že nadmieru peknej. Vzdorovitý pohľad svedčí o silnej krvy. Myslím, že tu si prídem na svoje. Spravil som krok a ďalej ani o piaď bližšie. V hrudi sa mi ozvala dosiaľ neznáma bolesť. Čo to má znamenať? Nikdy som nič necítil a za posledný rok som vytiahol ľudí z podzemia (ale skôr išlo len o kalkuláciu - ak by ľudia vyhynuli ostali by len upíry, tí bez ľudí by pokapali a ostal by som len ja hladný a zomierajúci), vytvoril som si teritórium aby som sa od ostatných držal ďalej (možno ide o pocit domova - no i tak je to emócia) a teraz toto! Ako tak stojím a obzerám si túto zvláštnu osobu tmavšej pleti a čiernymi vlasmi, uvedomil som si, že v ruke drží luk. Pozrel som sa dolu a zistil, čo je vo veci. Z hrude priamo zo srdca mi trčí šíp. Chcel som ho vytiahnuť, no nedokázal som sa ho ani dotknúť. Nechal som sa ovládnuť hnevom a krvosmädom a skočil som po nej. V druhej ruke sa jej čosi zjavilo, bolesť na sluche, tma...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ležím na zemi. Spal som? Ako? Cítim sa akýsi oťapený. V hlave mi hučí krv. Na tvári cítim chlad kamennej podlahy, v ústach pachuť žlče. Ľavou rukou si chytám boľavé miesto na hlave. Moje prsty niečo nahmatali. Priehlbiny a vyvýšeniny na sluche. Konečne sa mi v tom mozočku začína niečo vynárať. Zaútočil som spolu s ľuďmi na upírov, aby sme si vydobili cestu von s podzemia. Žeby ma dostali? Nie, zahnali sme ich. Ďalšia spomienka. Som v jaskyni a útočím na rodinku. To oni? Vari to neboli obyčajní ľudia? Nie, už viem! Všetko si pamätám. Ten plameň v očiach, letmý úsmev, luk a čosi v ruke... čo to bolo? Udrela ma tým, to je tá bolesť, ale nebolo to nič veľké, nemohlo ma to tak odrovnať. To bude hanba! Najmocnejší, najobávanejší a zloží ma dvadsaťkilové žieňa s akousi hračkou! Asi nastal čas odísť. Vstávam. Okolo mňa stoja ľudia. Každý z nich má v ruke oštep, na čepeli ornamenty. Niečo mi to hovorí. Niekde som to už videl. Ale, dočerta, kde? Nechcel som zaútočiť. Ani neviem prečo. Proste som sa len rozhodol odísť. Lenže chcieť odísť a odísť sú dve navzájom rôzne veci. Spravil som dva kroky a ostal stáť. Zastavila ma akási neviditeľná sila brániaca mi opustiť toto miesto. Muži stojaci okolo si ma so záujmom prezerali. Spomedzi nich pristúpil starý muž. Ostal stáť asi tak na pol metra odo mňa. Dlhé sivé vlasy, tmavé oči, snedá vysušená pleť. V konečnom dôsledku, všetci tu boli snedi. Viem, kto sú to, ale za svet si nedokážem spomenúť. Spomienka akoby stála za hranicami tohto sveta a sveta mŕtvych a ja ako nesmrteľný sa k nej môžem dostať len veľmi ťažko až vôbec. Prezeral si ma viac so záujmom ako so strachom. Pousmial sa, pár krát pokýval hlavou a povedal čosi vo svojej reči. Nálada okolo sa hneď zmenila. Ľudia začali vrieskať, smiať sa, pripadalo mi to, že môj príchod je prvá vec za posledné roky hodná oslavy. Muži pritiahli akési koly, do ktorých boli vytesané rôzne zvieratá, ľudia ale i niečo, čo by som jedným slovom zhrnul ako démoni. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Vo svojom vnútri som zacítil zvera lačného po krvi. Vyplašil ma. Takto som si vždy predstavoval strach. Bál som sa toho tvora vo mne. A on, i keď som vtedy ešte nechápal prečo, sa bál toho, čo sa dialo okolo. Krútil sa vo mne, cítil som ho tak, ako nikdy predtým. Teda predtým som ho vôbec necítil. Bol len taký malý, prefíkaný hlások utišujúci ľudskú stránku a provokujúci ku krutosti predčiacej krutosť obidvoch táborov kolujúcich mi v žilách. Krúti sa v mojom vnútri, snažím sa ho potlačiť. Konečne som všetko pochopil. Ten zabijak, ten netvor, to som nebol ja. On sa ma snažil donútiť, aby som si to myslel. Aj mu to vyšlo. Ale nerátal s týmito ľuďmi. Ovzduším prenikli zvuky bubnovania na duté drevené kmene. Zmietajúce sa telá vytvorili koridor, ktorým prechádzala tá žena, čo ma chcela zabiť. Z očí jej sršal hnev, ktorý by bez väčších problémov prinútil cúvnuť i leva. Zver sa snažil ovládnuť moju myseľ. A ja som ho vytláčal, ako som len vládal. To ho privádzalo do zúrivého besu. Svalstvo sa mi triaslo, krv v žilách mi vrela, srdce sa snažilo polámať rebrá. Chvíľu som nevidel nič, chvíľu i to, čo bolo mimo dosah mojich očí. Plamene mi pokryli ruky. Žena už bola len na pár krokov odo mňa. Ešte trochu a prekročí magickú hranicu držiacu ma na tomto kúsku pôdu. Nastal jeden z momentov, keď mi tma doľahla na oči. Telo prestalo počúvať moje príkazy. Viem len, že som skočil a že sa mi vzduch zaprel do vlasov. V rukách som zacítil pokožku. Hudba ustala, spev i pokriky boli preč. A ja som sa vzoprel. Vzoprel sa zveru túžiacom po zabíjaní, po ubližovaní, tomu, koho príkazy som po celý život počúval. Zmocnil som nie svojho tela ale toho monštra v ňom. Cítil som prekvapenie, strach, všetky emócie ktoré mu zaplavili... čo mu vlastne zaplavili? Myseľ? Dušu? Alebo zaplavili mňa? Nie je to tak, že človek pokúsaný upírom stratí svoju ľudskosť a prevládne v ňom tá najtemnejšia časť? Ak sa chcete stať upírom, musíte zomrieť a počas zomierania prijať jed obsiahnutý v slinách netvora. Ja som však nezomieral, keď som na seba preniesol jeho kliatbu. Ani ma nehryzol. Napil som sa ja jeho krvi, nie on mojej. Nezomrel som. Avšak zosilnená temnota duše sa vytiahla na povrch a delila sa o mňa spolu s ostatkom duše. Vyčlenila sa. A ak sa chcem stať tým, kým som bol nemôžem ju odvrhnúť. Inak to bude navždy prebiehajúci boj o vládu. Musím sa s týmto kúskom spojiť. Musím ho opäť vlastniť, musím ním byť. Iba tak môžem byť tvorom, akým som bol. I keď nadmieru silným, nesmrteľným a s určitými vlastnosťami. A tak netvora nezatláčam. Pohlcujem ho. Stáva sa mojou súčasťou a konečne získavam istotu, spomienky dávno stratené, kontrolu nad svojím organizmom. Púšťam indiánku a vstávam. Nelenila, vyskočila na nohy a vrazila mi akýmsi príveskom do čela. Nič sa však nestalo. Až teraz som si uvedomil drobné svrbenie na boku. Vytrhol som oštep a pustil ho na zem. Bez problémov som prekročil hranicu, čo ma mala držať. Usmial som sa. Po prvýkrát za storočia. Za všetky tie roky, čo som strávil v podzemí, naháňaním ľudí i upírov, izoláciou v lese, nenávisti, prejavoch krutosti, toto bolo prvýkrát, čo moja tvár vytiahla kútiky dohora. Svalstvo, zhrdzavené časom nepoužívania, zapraskalo. V duši som konečne našiel pokoj. Ani neviem, čo to do mňa vošlo, prikročil som k žene a objal ju. V momente na mňa naskákal asi tucet mužov odhodlaných ochrániť ju pred ublížením. Nič im to nepomohlo. Oštepy už nedokázali preniknúť kožou, ich sila nič nezmohla proti mojej. Pustil som indiánku a tá prekvapená tým, čo sa práve stalo, ostala stáť ako obarená. Pozrela sa kamsi za môj chrbát. Stál tam starý muž a s úsmevom pokyvoval hlavou. Rozhodol som sa. Už nie som tým tvorom, ktorý svetu naháňal hrôzu. Teraz som človekom. Človekom, akým som mal ostať až do smrti. Opustil som týchto ľudí a vykročil naproti novému svetu. Tomu, ktorý vytvorím nie brutalitou ale tým, že ukážem ľuďom ako žiť. Teraz už to viem. Porozumel som svojmu konaniu. Keď chvíľu som bol uzmierený s osudom a potom konal proti svojmu presvedčeniu, že nemusí ísť všetko po zlom. Pri východe z jaskyňa ma indiánka dobehla. Nevyzerala nadšene. Jediný pohľad do očí a prečítal som si ju, ako otvorenú knihu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes, keď si na to spomeniem, musím sa uškrnúť. Vždy stála proti mne, to len jej otec veril, že je vo mne čosi, s čím sa ešte nestretli a nemôžu ma len tak poslať na večnosť. Ona hľadala spôsob, akým ma zničiť. A až sa ukázalo, že jej otec mal pravdu, poslal ju strážiť ma a dozerať na to, aby som už nikdy nebol tým kým som bol. Je to zvláštne. Ako je ten svet pokrútený. Získal som úžasnú priateľku tým, že som sa ju pokúsil zabiť. Možno, ak by to ten zver neučinil, zvíťazil by. Ak by sa nerozhodol prejaviť, všetko mohlo byť inak. Hnev je zlý radca a strach vás zavše pošle tou cestou, ktorá sa v prvý moment javí ako jediná. A to bola jeho skaza. Ja tú chybu nespravím. Teraz pomáham, kde len môžem. Ona stále stojí pri mne. Pomáha mi. Keď sa mi niečo nedarí a znervózniem, jednoducho si ku mne sadne a čaká, kým sa upokojím. Je zvláštne cítiť prítomnosť niekoho, kto vás podporuje nezištne, bez kúska pokrytectva. I keď by mohla. Avšak po spojení mám množstvo schopností, o ktorých sa mi nemohlo ani len snívať, keď som bol rozdelený. Prešli už ďalšie litre rieky zvanej čas. Myslím, že to bude asi tak... päťsto rokov? Opravte ma, ak sa mýlim. Na ňu sa zrejme preniesla časť mojej kliatby. I keď je stále človekom, bude žiť (podľa mojich domnienok) tak dlho, ako dlho si smrť nebude povolávať mňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V skratke. Za tie roky som prakticky vytvoril svet, do ktorého som sa narodil. Ľudia nemajú šajn o existencii nesmrteľného tichého investora všetkých projektov. Dostávam z toho miliardy. No i tak mi stále niečo chýba. A indiánke tiež. Skúšala si vytvárať vzťahy, ale nikdy nie úspešne. Ja som na tom podobne. Sme proste pristarý. I keď vyzeráme na podstatne nižší vek, pre ostatných sme svojim zmýšľaním pristarí. A aj tak - nikdy sme ani len nepomysleli na to, aby sme sa spojili. Jednoducho sme len starí priatelia. Na tom sa nič nezmení. A bodka.

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu