Zavolal jeho sused. Vraj počul vresk, akoby niekoho na nože brali. Myslel som si, že to bude rutinná záležitosť, niečo, čo nebude hodné atramentu v pere. Nechápem, prečo ma poslali samého ale dobre. Hneď prvá vec, čo som si všimol, boli zamknuté dvere bez známok násilného otvárania. Pozorne si prezerám zámok. Pokiaľ ho odomkol niekto, kto sa v tom aspoň trochu vyzná, len ťažko nájdem stopy. Klopem na dvere a volám majiteľa. Odpoveďou im je len ticho. Odkiaľsi pribehol muž. Na moju otázku, či je majiteľom domu len krúti hlavou. On je tým, kto volal. Obzerám si celý dom. Sused mi robí chvost. Nepáči sa mi to, ale zjavne o nič nejde tak nech si robí, čo sa mu chce. Okná pozatváraná, všetky zaistené. Vrátil som sa k dverám. Opäť som zaklopal a opäť bez odpovede. Premýšľal som nad ďalším postupom. Už som raz totiž vtrhol do domu, kde sa nič nedialo. Druhý krát takú hanbu zažiť nechcem. Sused vyriešil môj problém. Alebo mi skôr problém vytvoril? Tak či onak, dvere skončili na triesky. Prekvapilo ma, koľko sily sa našlo v takom útlom telíčku. Dvere boli z poriadne masívneho dreva. Vytiahol som zbraň. Majiteľ nezareagoval. Buď je neskoro, alebo niekam odcestoval. Zakrádam sa domom. Suseda som nechal v bezvedomí na zemi. Niečo cítim. Taký malý červavý pocit v hrudi, stisnutý žalúdok. Dýcham len celkom pomaly. A hlavne potichu. Viem, že som blízko miesta činu. S každým ďalším krokom mám dušu zovretejšiu. Dávam ruku na kľučku dverí. Zamknuté. Prečo by sa niekto zamykal v izbe? Čosi je vo vzduchu. Šíri sa tu pach smrti. Do mysle sa mi zahrýza strach, aký som dosiaľ necítil. Ešte som nič nevidel, nikde som nebol, žiadne známky zápasu ale bojím sa. Strašne. Zažil som všeličo. No moja intuícia vraví, aby som sa odtiaľ spratal a to čím skôr. Zdola prichádza šramot. Kľačím na kolene a mierim na schody. Noc preťali výstrely...
Sedí v kuchyni, hlava v dlani. Zastrelil nevinného človeka. Medzitým sa kolegovia snažia dostať do zamknutej izby. Sedím pri ňom a vravím, že by si mal zobrať voľno. Je len prepracovaný. Keď sme ho tu našli, vlasy mu stáli dupkom, sedel v rohu a kolísal sa. Nikdy som ho takého nevidel. Oči vyvalené, pľul krv. Nerozpráva. Len sa trasie. Nachvíľu som sa pozrel von oknom. Zrazu mi popred oči preletelo čosi šarlátovo červené. Obzrel som za tým a videl, ako to narazilo do steny, kde to ostalo stekajúc klesajúce na zem. Vyzeralo to ako krv. Obzrel som sa, odkiaľ by to mohlo ísť. To čo, som uvidel, ma preplašilo. Čo ho to, dočerta, napadlo? Vytrhávam mu jeho vlastné ruky z úst. Tvár stráca farbu, všade je plno krvy. Prekúsal si tepny...
Dostali sme sa do izby. Pohľad, aký sa nám naskytol, nás nenechal ľahostajnými. Nedokážem si to vysvetliť. Dvere boli zamknuté zvnútra, o čom svedčí aj kľúč trčiaci do izby. Dvere boli zabarikádované nábytkom či haraburdami. Okno zatvorené a zaistené. Nie je možné, aby sa sem ktokoľvek dostal, urobil... toto a odišiel. Nejeden policajt nezvládol pohľad na tú vec čo sa tak strašne líšila od človeka a utiekol s rukou na ústach. Koroner, ktorý si prišiel pozrieť telo, to spočiatku považoval za vtip, pokus napáliť ho. Musel som ho presviedčať, aby si to telo pozrel. Ako si ho tak prezeral, dotkal sa jednej z tých vecí, čo... viseli... To už som nezniesol ani ja. Zišiel som dolu. Práve do sanitky nakladali muža so strašným rehotom, krvavými rukami, ústami... Spoznal som v ňom nie len svojho kolegu ale aj dobrého priateľa...
Prečítal som si dnešné správy a zmrazilo ma. Už len pri fotografii usmiateho muža na titulnej strane. Okamžite som nalistoval stranu päť a pustil sa do čítania. Dosiaľ nevysvetlené úmrtie, zlý deň pre políciu i občanov obce, jedna teória nepravdepodobnejšia ako druhá... Sadol som si k internetu a zadal meno do vyhľadávača. Prvý obrázok ma takmer zhodil zo stoličky. Bol to záber priamo v miestnosti, kde zomrel. Spoznal som to... Ani som nevypol počítač, bežal som ku knihovníčke a vôbec nie šetrne som hľadal jednu konkrétnu knihu a pritom ničil ostatné, až som konečne našiel, čo som hľadal. Stará buchtľa viazaná v koženej väzbe. Opatrne som obracal strany a prezeral si výjavy, aké ľudské oko nevída často. Vlastne... už určitú dobu vôbec. Od stredoveku. Mrzí ma, čo sa mu stalo. Žiaľ, nie je posledný. Ešte šiesti budeme. Vybavil som si celú vec, akoby to bolo len včera...
Toto leto je skutočne hnusné. Mám pozapínané ventilátory a predsa je tu horúco ako v pekle. Ba čo viac, je čím ďalej, tým teplejšie. Naviac asi začínam blúzniť...
Ďalšie hlásenie. Ďalšie podivné úmrtie. Manželka tvrdí, že už ho tak našla. Prezeráme si obhorené kosti, popol, nedotknuté šatstvo. Nedokážem pochopiť, prečo ho po upálení obliekla do oblečenia. Kolega sa to z nej zatiaľ snaží dostať. A ja som čosi pochopil. Bol prepečený tak, že jediný pokus o manipuláciu by sa rovnal rozpadu. Ale on je vporiadku... teda až na to, že je mŕtvy, že zhorel. Ak by ho chcela obliecť, musela by ohnúť pravú ruku a to by bolo vidieť. Oči sú plameňom nedotknuté... ďalšia vec, ktorej nerozumiem. Na strope nie sú žiadne stopy po dyme. Neviem, čo si o tom myslieť. Už som počul teórie o samovznietení, no nikdy som im neveril. Toto je prvý krát, čo sa s niekým takým stretávam naozaj. Presvedčil som kolegu, nech tá jeho manželke pokoj, nech ju zbytočne netrápi. Ukázal som mu telo a poukázal na všetko, čo som si všimol. Mám zlý pocit, že toto nie je ani zďaleka posledné divné úmrtie.
Ďalšie správy. Vec je vážna. Musím nájsť posledných troch. Nemal by to byť problém, ale ktohovie? Od tej noci sme sa spolu nestretli a je otázne, či vôbec bývajú stále na rovnakom mieste...
Mal som zvláštny sen. Pozeral som sa na rakvu v diere, ako sa na ňu sype zem. Z pod veka sa ozýval krik, škrabot nechtov. Na náhrobnom kameni bolo moje meno. Celá rakva sa otriasala vdôsledku úderov v nej... Sledujem sa, ako stojím pri náhrobnom kameni a čítam z biblie. Z ruky mi tečie krv... Drevo na lopate sa totiž zlomilo a zabodlo mi do ruky. Utrel som si krv, po rane však ani stopy. Miesto nej tam bolo... oko? Kde som ten znak už videl? Dva poloblúky elipsy, ktorých konce sa k sebe blížia no nie dosť na to aby sa stretli, medzi nimi kruh a to všetko preťaté rovnou čiarou... Zo spánku ma zobudilo zvonenie pri dverách. Vstávam a so zlým pocitom siaham na kľučku...
Čakám pri dverách. Počujem, ako k nim ktosi prichádza. Takže som neprišiel neskoro!
Rýchlo ich otváram, nech už to mám za sebou...
Dvere sa otvorili a v nich sa zjavil môj priateľ zo starých čias. Keď ma zbadal, jeho úsmev pohasol. Pochopil...
Nikto. Nikde nič. Len dva tiene na schodoch. Dva?
Pozval ma dnu. Pri káve som mu v skratke vysvetlil, o čo ide. Netvári sa prekvapene. Cez okno vletel ďalší človek. Celý od krvy volal o pomoc. Následne, ako tam stál, stuhol. Hľadím do jeho očí a spoznávam tú tvár. On bol vtedy s nami tiež... Do domu vošla manželka toho, u ktorého som bol na „návšteve“. Skoro som ju zastrelil práve vytiahnutou zbraňou. Zvreskla a rozplakala sa. Ďalšia známa tvár? Prekvapený a na mŕtveho nemysliaci som zdvihol obočie a pozrel sa na priateľa. Tak predsa si ju zobral. Nepodstatné. Musíme zavolať políciu a nájsť posledných dvoch... Ak ešte žijú.
Vari sa to neskončí? Dočerta! Som patológ a nie skúmač záhad! Najprv ten muž, čo sa opil a následne si vydávil vnútornosti. Potom policajt, čo sa zožral. Ďalším mužom na mojom stole bola obeť samovznietenia a teraz mi tu leží niekto, na koho pitvu potrebujem flexu. V jeho žilách totiž niet najmenšej stopy po krvy, miesto nej je tu čistý kov. Podotýkam, veľmi pevný kov...
Uháňame jeho autom za poslednými dvoma. Medzitým preberáme, čo sa dosiaľ stalo. Nerozumieme tomu ale vieme, čo za tým je. Obaja sa v duchu vraciame k tým udalostiam, no nik z nás o tom nehovorí nahlas. Máme strach, priam až hrôzu. Už vieme, že tu sa nemusíme ani pristavovať. Horná polovica tela trčí z asfaltovej cesty. Vytŕčajúca časť postavy predklonená dopredu, s rukami zodratými až po zápästia a na ceste krvavé stopy... Je to strašná vízia budúcnosti. Tak teda toto nás čaká? Toto je náš koniec? Brutálna smrť ktorú nedokáže nik vysvetliť? To čo spôsobilo naháňanie bosoriek v Saleme sa má stať naším katom? Plynový pedál je na podlahe, auto uháňa, motor sa prehrieva. Sledujem šialený výraz svojho spoločníka. Viem, že ani môj nie je zrovna... najvyrovnanejší. Stojíme pri poslednom dome. Ak prežil, sme traja zo siedmych. Tri smrteľné hriechy. Márnivosť, smilstvo a akého sa dopustil on? Vtrhli sme k nemu domov. Čupel v kúte a triasol sa. Bola to triaška konkurujúca najsilnejšiemu zemetraseniu. Postavili sme ho a usadili. Stále sa triasol. Na rukách mal vyrezané symboly oka. Chyba mladosti, keď sme si mysleli, že zmeníme svet svojou čistotou a nepoškvrnenosťou, nás dobehla. Oko- Symbol videnia, prezretia, odhalenia zločinov, ktorých sme sa dopustili. Dal som mu pohár vody, čo som práve napustil z vodovodu. Napil sa jej. Triaška mu razom prešla. Zdvihol ku mne oči, roztrasené pery čosi zašepotali a potom začal náhle vrieskať. Vrieskal, utekal po dome, pil všetko, čo našiel a potom vrieskal ešte viac. My dvaja sme na to len nemo pozerali. Nakoniec, rozbehnutý narazil hlavou do múru. Ostal ležať na zemi. Medzitým mu tričko vlhlo, vzduchom sa šíril smrad, po zemi sa rozťahovala mláka akejsi hnusnej nechutnosti. Sadli sme si k stolu a pozerali sa na seba. Prísaha nad hrobom čistého človeka na duši i na tele sa ukázala ako dobrá hlúposť. Prisahali sme, že sa nedopustíme žiadneho hriechu. Odvtedy sme o tom spolu nehovorili, totiž na kameni sa vytvorilo práve to dozerajúce oko. Mnou sa to skončilo. Všetci sa hriechu dopustili. A ja som bol posledný. Sedem smrteľných hriechov... Z diaľku počuť húkačky... Oko nás zbadalo, oko nás odhalilo, oko nás potrestalo... Prečo som sa vlastne naháňal? Kvôli čomu? Ako som si mohol myslieť, že sa niečo zmení? Koniec je tu a tým to hasne...
