reklama

Návrat

A bolo, ako byť nemalo. Jediný raz som niekam išiel. Jediný raz som chcel žiť. I žil som. A potom? Smrť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Za plece ma drží mŕtva ruka. Napodiv teplá. Z jej vnútra vyliezajú biele červy. Vnikajú do mňa skrz dieru v hrudi. Po tričku na vodnú hladinu červeného oceánu padajú rubínové perly. Necítim bolesť. Cítim nenávisť. Nenávisť a strach. Prečo ma Boh takto potrestal? Prečo ma sem poslal skôr, ako som stihol niečo urobiť, dokázať? A kam idem? Na posledný súd? Nechcem! Teplá ruka razom ochladla, jemná koža praskla. Z pod nej množstvo odporných červov sa sypalo na chodník z kostí, tlačia ma vpred ku otvoru v čiernej skale. Miesto prívetivej tváre ceriace sa zuby a prázdne očné diery. To je svet, do ktorého som bol poslaný? Na veky rozožieraný červami, Chcel som skočiť do vody. Zastavil ma však ten pohľad. Pod hladiniou sa na mňa niekto škeril. Niekto? Nie. Nie len tak niekto. Som to ja. Ale zároveň nie. Fľaša v ruke, prepitý pohľad, cigareta v ruke. Poklesok, ktorého som sa vždy hrozil. Vždy som vedel, že takto môžem skončiť a preto som nikdy nevychádzal z domu, pokiaľ nehorela strecha. Jediný človek, ktorého som sa bál. Červy mi lezú do topánok, vidím, ako sa koža na odhalených miestach vlní. Chcú sa mi dostať do hlavy! Chcú zo mňa spraviť jeho! Tesne za hlavou klepli kostené prsty, ale zareagoval neskoro. Už som skočil. Ponáram sa do vody. Zisťujem, že sa netopím vo vode, ale v krvi. Pod hladinou sa mihajú všetky osudy tých, ktorí potiac krv tadiaľ prešli. A ja klesám ku dnu. Mnohé predčasne ukončené životy vlastnou krvou naplnili toto miesto. Jed v naších žilách zaplnil a zničil inak krásnu krajinu, ktorá tu kedysi bola. Kdesi hore kostlivec Cháron zúrivo poletuje a neodváži sa potopiť. Čo vidí on? Aký strach sa mu vyobrazil na vodnej hladine?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Znovuzrodený? Nie, to nie je výstižné. Môžete ma nazvať akokoľvek chcete. Zatratený, posadnutý, diabol, zombík či znamenie. Ja som sa proste vrátil. Plný nenávisti, plný zloby. Koža sa mi vlní, cítim, ako sa pod ňou niečo pohybuje. Ľudia so mnou celý život točili, ako oni chceli. Nik sa ma nepýtal, čo chcem, či sa mi to páči, či mi to neprekáža. Nik. A teraz za to budú pykať. Bol som vyvrhnutý na tento krutý svet a nikoho nezaujímalo, či tu chcem tých pár rokov života stráviť. Proste ma vytrhli odniekadiaľ a hodili na toto smetisku. Kde sa ľudia ako taký hmyz hemžia a zhromažďujú si imanie, zatiaľ čo iným dupú po telách temer bez života. Prečo som sa sem vôbec vrátil? Zo strachu? Či z tej nenávisti spaľujúcej dušu kričiacej po pomste, túžiacej po preliatí krvy čo najkrutejším trestom? Podstatné je jedno. A síce, že teraz vám ukradnutý nebudem. Z niečoho sa mi obrátil žalúdok. Obsah sa rozprskol na nemocničnú dlažbu vedľa postele. S ohromením sledujem polostrávené červy ako sa navzájom napádajú, požierajú. Nič to, že zomieram, stiahnem so sebou čo najviac ostatných. Ako ľudia. Vstávam z postele, strhávam zo seba obväzy, infúzie. Vedľa mláky s červami sa vytvára nová, krvavá, tvorená z pramienkov z rán. Červy vyliezajú, ohryzujú vytŕčajúce mäso, zaťahujú rany novou kožou. To, čo ma malo mučiť, mi pomáha. Sledujem žilu v ruke. Vidím, ako jeden v nej lezie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opúšťam nemocnicu v oblečení primára, ktorý zomrel priamo pri uspokojovaní vyprázdňovacej potreby. Nie je dôležitý, je to len človek. Dôležitý je smradľavý všivák, ktorý ma presvedčil, aby som šiel. Žena, ktorá ma nepustila do sály. Muž, ktorý ma zabil kvôli hodinkám, čo aj tak nefungovali. A, samozrejme, rodičia. Keby som sa nenarodil, nič z toho sa mi nemuselo stať.

Idem na miesto, kde ma dostal. Pripomenúť si ten večer. Po ceste prefrčalo policajné auto. Majáky blikajú ako na Silvester ohňostroje. Žeby kvôli nemocnici? Chodím po ulici a spytujem sa ľudí. Mnohí nič nevedeli. Dojem som však zanechal hlboký. Až po niekoľkých hodinách som sa niečo dozvedel. Žena hovorí, že i keď to bolo asi pred tromi rokmi, je si istá, že je vo väzení. Ak chcem vedieť viac, mám ísť na policajnú.So strachom ušla, keď som sa predklonil a vykašliaval krv. Krv, červy, kúsky pľúc. Tri roky! Neskutočné... Tak dlho som ležal na posteli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Práve si to razím v policajnom aute priamo do veznice. Policajti i všetko ochotne povedali, poskytli. Keby som chcel jadrovú hlavicu, aj tú by mi dali. Dokonca na mňa nestrieľali, keď som šlohol auto. A teraz? Autom rozbíjam bránu väznice, vystupujem na prázdnom dvore. Z reproduktorov znie akýsi hlas, ale ja ho nevnímam. Predklonil som sa a opäť vyvrhol krv, červy. Hnusné biele napnuté pružné telá sa pustili do vzájomného požierania. Hlas na chvíľu stíchol, keď som sa pobral k dverám budovy, zaznel výstrel. Guľku letiacu mojou hlavou zastavil až kov, ktorý som otváral. Dostal som sa do kancelárie. Muž stojaci pri okne zúrivo vykrikoval príkazy do vysielačky. Priam dokonalo spolupracoval. Netrvalo to ani minútu a už som vedel kam mám ísť, kde treba hľadať. Otočil som sa mu chrbtom. Zazneli dva výstrely. To prečistí myseľ, ak viete, o čom hovorím. Otočil som sa k nemu. Priložil si zbraň k sluche a zastrelil sa. Na chodbe som narazil na drobnú prekážku. Približne dvadsať mužov ozbrojených až na kosť. Polovica z nich ušla hneď, len čo som sa zjavil na svetle ranného slnka kliesniaceho si cestu pomedzi mrežu na okne. Druhá, až keď ma tlaková vlna nábojov odkopla do múru. Akonáhle som sa postavil, chodba bola prázdna a kdesi v pozadí pišťali pneumatiky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prechádzam popred cely. Sotva ma väzni uvidia sťahujú sa a tíchnu jeden po druhom. Až som konečne dorazil k svojmu cieľu. Muž krčiaci sa za primitívnym stolíkom plakal po tom, ako som vytrhol mrežové dvere a nechal ich dopadnúť na zem. Potom... len krik a zvuk trhaných vnútorností cez dieru v bruchu. Dostal za mňa smiešnych pár rokov. dnes sa pozerám na franforce jeho tela. Prišiel rad na ďalšieho. Ktože to bude? Mám zlý pocit. Koža praská, na zem padajú červy. Ale nehlcú seba navzájom. Bojujú o kúsok zo mňa. To, čo mi pomáhalo, ma teraz požiera... Hľadím na dobiela vyčistené kosti... Smrť ma neminula... Pomsta je zjavne dokonaná...

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu